A teraz kam?

„Myslím, že už to mám,“ povedal neskoro večer Durf. Sedel pri ohni a fajčil niečo, čoho mal so sebou vždy zásobu. Pomáhalo mu to rozmýšľať. Larynia a Lilien na neho pozerali uprene, ako na kúzelníka, ktorý predvádza svoj najlepší trik.
„Už vieš, čo má v pláne?“
„Neviem, či viem. Môj odhad sa ale nemýli. Na čo by niekto potreboval ľudí? Ľudia sú najväčšia sila, aspoň na tejto planéte. Koľko ľudí dokáže niesť zbraň a narábať s ňou?“
„Myslíš, že chce vytvoriť armádu? Načo by jej bola, ak by ju každý uctieval?“
„Každý jeden človiečik, to áno. Ale čo arkáni? Boji sa ich, veľmi sa ich bojí a chce vyvolať vojnu medzi ľuďmi a arkánmi. Má v pláne, ak sa nemýlim, vyhľadiť celú ich rasu. Vôbec jej nebude vadiť, že veľa ľudí pri tom zomrie. Zo skúseností je to tak. Každý, kto túži po moci viac, ako je zdravé, urobí práve toto. Ak máš nepriateľov, tak sa ich zbav. Čím máš nepriateľov viac, tým šialenejší nápad použiješ na ich odstránenie. Lilien je jediná svojho druhu a ju môže zabiť kedy len bude chcieť. Arkánov je ale veľa a sama im neublíži.“
„Čo ale môžeme urobiť?“
„Môžeme ich varovať,“ ponúkla sa Lilien. „Ale potom by ju oni zabili.“
„Ale to presne chceme.“
„Nikto by sa nemal zabíjať, to nie je správne.“
„Áno? A povedala si to aj tým, čo ti vyvraždili rodinu?“

	Durfovi to strategicky myslelo. Vojak na prvý pohľad, ktorému hlavou prúdili najrôznejšie plány a myšlienky. Psychicky silný a inteligentný, veľmi odlišný od Larynie. Dievčina nemala silu a žiadnu chuť do čokohoľvek. Sedela na kameni a pozerala do ohňa. Neobdivovala krásu plameňov a netešila sa zo svetla a z tepla. Mala chuť do neho skočiť. Spáliť sa na popol. Veľa vecí si neuvedomovala a nerozmýšľala nad následkami. Veľmi dobre ale vedela, že je všetkému na vine. Považovala sa za tú najhoršiu. Mala som sa postarať o sestru a nedokázala som to. Ani som nedokázala riadiť sa jej radami, ktoré boli správne. Pomohla som niekomu, komu som pomáhať vôbec nemala. Všetko je to moja vina. Som hlúpa. Každé jedno rozhodnutie je zlé.

	Bol na ňu smutný pohľad. Neodpovedala na povzbudivé slová Durfa ani na naivnú otázku Lilien, ktorá sa jej pýtala, prečo plače. Stále pozerala do ohňa, ako keby sa už videla v ňom. Premýšlala nad tým, aké by to asi bolo, keby jej začali horieť šaty a vlasy. Durf ju súcitne chytil za rameno a niečo jej začal hovoriť. Najskôr nedávala pozor, ale postupne sa započúvala.

„... to bolo prvý krát, čo som stratil vo vojne kamaráta. Neviem, čo presne sa s ním stalo, ale jeho štít mi zachránil život.“
„Prepáč, nedávala som pozor, alebo to asi nechápem.“
„Dobre teda, ešte raz. Už dávno sa mi stalo, že som pomohol niekomu, na koho som sa mal vykašlať. Dobrý kamarát zaplatil životom za to, že som sa zastal niekoho iného.“
„To muselo byť veľmi nepríjemné.“
„Aj bolo. A vieš čo? Výsledkom bolo potom toľko mŕtvych, že ich bolo ťažké vôbec odpratať.“
„Prestaň! Nehovor mi také veci.“
„Larynia?“
„Áno.“
„Hovorím to a hovorím to preto, aby si vedela, že si nič hrozné nespravila. Sú ľudia, ktorí urobilo oveľa horšie veci a sú tu. Niekedy je naozaj ťažké sa s niečim vyrovnať, ale dá sa to.“
„Aj ty si oživil niekoho, kto chce rozpútať veľkú vojnu?“
„Po prvé, je to len môj názor, nemusí to byť tak. A po druhé, s koho pomocou sa asi Marinus dostal k moci? Kde by sa asi dostal bez dobrého vojenského veliteľa? A po tretie...“
„Po tretie čo?“
„To sa ti asi nebude páčiť.“
„Povedz mi to.“
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“
„Rada by som to vedela.“
„Rozmýšlal som nad tou arkánkou, nad tou Ziggy. Ak by som ju dostal ku tej Ciali, tak by ma obrovská odmena neminula. Zober to ako chceš, nechcem jej ublížiť, ale vo vnútri som určite horší, ako ty.“
„Hviezda mi našepkávala, aby som ťa zabila, ak by si si prial niečo iné.“
„Tá hviezda je vlastne čo? Čím viac o tom počujem, tým viac sa divím.“
„Tá hviezda je zlá,“ prehovorila Lilien, ktorá bola doteraz ticho. Pôsobila veľmi tichým, ustráchaným dojmom. Bola maličká a zo všetkého mala oprávnene strach. Plachá ako vlčica a ako bytosť blízka ľudskému dievčaťu bola na tom rovnako.
„Ty si ju dokázala nejako zmeniť. Čo si presne urobila? A ako?“
„Zobrala som jej silu,“ vysvetlila Durfovi, ktorý sa zrazu začal o hviezdu zaujímať.
„Môžeš mi povedať, čo je tá hviezda zač? Čo o nej vieš?“
„Neviem nič, iba to, že je zlá.“
„Ziggy sa do tých hviezd vyzná, môžeš sa s ňou poradiť, keď ich nájdeme.“
„Nemali by sme ich hľadať. To som už vravel. Je od teba pekné, že ju chceš vidieť a Lussiu tiež, ale práve im by sme sa mali vyhnúť.“
„Poďme ku tej Križovatke.“
„Koľko krát ti mám povedať, že by sme sa jej mali vyhnúť? To ti mám na čelo napísať? Síce, ty by si to neprečítala. Ak mám pravdu povedať, tak sme v peknom probléme. Nech už urobíme čokoľvek, bude o nás vedieť.“
„Áno, to budem.“ Ozvala sa Ciali, ktorá sa z ničoho nič pred nimi zjavila. Krásna, no nie taká desivá, ako predtým. Lilien sa jej však bála rovnako. „Nemusíte sa báť, nechcem nikomu z vás ublížiť.“
„Vidíš do nás, nemáme sa ťa ako zbaviť, tak teda spusti. Nech to máme za sebou.“
„Úprimný, dobre, úprimnosť je dôležitá. Vieš, čo dokážem, ale nemáš zo mňa strach. Takých ľudí je veľmi málo. Dobre vieš aj to, že môžeš pre mňa pracovať. Budem úprimná aj ja ku tebe, vážim si ťa. Dokázal si zistiť, čo chcem dosiahnuť. Vieš, z koho mám strach a koho sa teda chcem zbaviť. Metódou, akú si tiež správne uhádol. Je to môj nápad. Plán, ktorého sa držím. Nie je problém získať ľudí, ktorí ma budú nasledovať. Stačí byť lepšou, ako bol Marinus a všímať si potreby. Kto je smädný, ten bude vďačný za vodu a hladný za jedlo. Viem, že aj vy máte svoje túžby. Ty si prišiel o niekoho, kto by ti dával rozkazy. Môžeš pracovať pre mňa. Vždy budú problémy, ktoré sa musia riešiť silou. Ako ich ale presne vyriešiť, to je na veliteľovi a dobrý veliteľ si práve ty.“
„To je pekné od teba, ale veľmi sa mi to nepáči. Niekde bude háčik a skôr alebo neskôr ho nájdem.“
„Háčik v tom je. Až sa arkáni dozvedia, že ľuďom vládne niekto ako ja, tak vypukne vojna. Chceš bojovať za tých, ktorých poznáš? Túžim po moci. Inak ako Marinus a viem, že to nebude zadarmo. Nepotrebujem náboženstvo na oblbovanie ľudí a nepotrebujem si nechávať všetko pre seba. Zvládnem to bez teba, ale lepšie to bude s tebou.“
„A čo ostatní?“
„Teba budem potrebovať tiež,“ pozrela sa na Lilien, ktorá sa stále bála. „Moji predkovia ti zobrali život a premenili ťa na vlka. Nikomu si nič neurobila a aj tak si musela trpieť. Tí, ktorí ti to urobili, sú už dávno mŕtvy. Vrátila som ti podobu, ktorú som ti nezobrala. Prosila si ma, aby som ti neublížila a tak ti neublížim. Žiadam ale, aby si neublížila ani ty mne. Nie si silná, ale vieš liečiť. Kde sú boje, tam sú aj zranenia. Boje budú, nemôžem to poprieť. Niekto ako si ty by mohol veľmi pomôcť, na ktorejkoľvek strane. Môžem ťa zabiť teraz hneď, ako by to urobil niekto z môjho druhu, ale dávam ti namiesto toho možnosť žiť.“
„Kradnete duše, to je to jediné čo robíte.“
„Ak chceš, môžem tvoju dušu zobrať so sebou hneď teraz. Alebo ti môžem zabezpečiť život, aký si budeš priať. Okrem toho už si sľúbila, že budeš slúžiť. Nemusíš byť mojim otrokom ani sluhom. Si na tomto svete ešte dlhšie ako ja, cítim to. Možno aj dvojnásobne. V tomto som ti najbližšia. Viem, čo si zač. Si jedna z Daniov. Vy nechcete vládnuť a nikomu ubližovať. Ja zas vládnuť chcem a ubližovať budem musieť. Potrebuješ ty mňa a ja potrebujem teba.“
„Radšej ma premeň na vlčicu alebo na niečo horšie. Cítim v tebe veľmi čierne myšlienky. Si zlá, aj keď sa tváriš byť dobrá. Všetko, čo kedy urobíš, bude dobré iba z jednej strany.“
„Ako chceš teda,“ zasyčala Ciali. Veľkú čarodejnicu, proti ktorej by celá armáda nemala šancu, sa rozhodla zabiť dieťa, ktoré jej vzdorovalo.
„Ak jej ublížiš, tak...“
„Áno, Larynia? K tebe som sa ešte nedostala. Tebe sľúbim...“
„Ticho!“ Vykríkla Larynia. Všetky pohľady išli na ňu. Nikto také správanie neočakával.
„Ako sa opovažuješ! Premením ťa na sochu!“
„Keby nebolo mňa, tak si premenená ty, na palmu. Pomohla som ti a nechcela som za to nič. Teraz by som to rada všetko vrátila.“
„Ľudia sa majú lepšie, tvoj nový priateľ žije a žiješ aj ty. Zomrela by si od smädu, ak by som ti nepomohla. Teraz sa ťa môžem ľahko zbaviť, ale neurobím to. Máš moju vďaku. Povedz, čokoľvek si budeš priať. Chceš byť krásna?“
„Ak krásna znamená byť ako ty, očarujúca ale zlá, tak potom som veľmi rada, že vyzerám ako chudera.“
„Veľmi si sa zmenila. Neboj sa, dám ti novú hviezdu.“
„Mám hviezdu. Mám skutočný vzor a ty ním nie si. Môžeš byť múdra, ale si zlá. Nič pre teba nie je dosť dobré. Chceš dobro, ale každé tvoje dobro je skrytým zlom. Viem to. Verím Lilien, ktorá je lepšia, ako ty. Verím Lussii, ktorá je lepšia ako ty. Verím Durfovi, ktorý je lepší ako ty a tvoje hviezdy.“

	Ciali v sebe len ťažko potláčala hnev. Natiahla svoju ruku smerom k Larynii. Dotkla sa jej a dievča hneď spadlo k zemi. Skolila ju moc spánku, jednoduché kúzlo maniov. Dotkla sa Lilien, ktorá sa nebránila a aj tá začala okamžite zaspávať a spadla na zem.

„Vyber si, generál, na koho si strane. Chceš pozíciu moci, alebo si chceš pospať?“
„Nemám na výber, chcem pozíciu moci. Radšej budem vládcom seba samého v spánku, ako byť znovu v službách niekoho, kto túži po večnom spánku ostatných.“
„Povedz mi pravdu, prečo mi vzdoruješ? Ako chceš stráviť zvyšok života?“
„Prečo sa zaujímaš o mňa a môj život? Si víla, démonická zlá víla, ktorá dokáže robiť zázraky lúsknutím prsta. Aj tak ale potrebuješ akýchsi ľudí.“
„Koľko ľudí nemá vzdelanie? Koľko z nich nemá čo dať do úst? Sú ľudia, ktorí smútia celé dni a nemajú možnosť svoj život zmeniť. Ľudstvo sa môže zmeniť k lepšiemu vo všetkom. To musíš chápať.“
„A ty si myslíš, že ak im budeš vládnuť ty, tak pôjde tým správnym smerom? Vládnuť znamená aj to, že chceš, aby ťa ostatní poslúchali.“
„Áno, chcem vládnuť a mať ostatných ako prostriedky svojej moci. Som to ja a je to vo mne. Niektoré veci nemôžem zmeniť. Narodila som sa a odvtedy som sa zmenila, ale nie všetko sa zmeniť dá. Dobro a zlo je uhol pohľadu. Maj ma ako vílu, ktorá sa stará o ľudí, alebo menšie zlo oproti ľudským vládcom, ktorí dokážu len zhŕňať svoje bohatstvá.
„Najväčšie bohatstvo je sloboda. Neviem, kto to povedal, no je to tak. Ak chceš vládnuť pre to, aby bol niekto pod tebou, tak nebude múdre dovoliť ti vládnuť.“
„Si vojak, poznáš taktiku a rôzne spôsoby boja. Musíš vedieť bojovať a musíš vedieť aj to, pre čo bojuješ. Vieš, za koho teraz bojuješ? Ak by som bola ja tvojim nepriateľom, kto by bol tvoj spojenec?“ Pozrela na Durfa pohľadom ženy, ktorá sa potrebuje vyrozprávať. Nebolo na nej vidno hnev, len zamyslenie.
„Niečo myslíš dobre, to áno, ale niečo naozaj nie. Ak si jednotlivcom z tej najhoršej skupiny a nemôžeš proti tomu nič urobiť, tak si obeťou. Máš jedinečnú pozíciu na to, aby si mala na veľa vecí zdravý pohľad. Nemala by si ale vládnuť a práve po tom ty tak veľmi túžiš. Koľko ľudí ti teraz slúži, za tých pár dní? Stovky? Tisíce? Viac?“
„Si človek, slobodný človek. Narodíš sa a máš svoje telo, svoje skutky a svoju cestu osudom. Ak si zoberieš, ako dlho som bola sama. Neuveriteľne sama, sama bez seba samotnej, tak zistíš, že vládneš viac ako ja. Mám potrebu vládnuť, tak ako ty potrebuješ jesť a dýchať. Nepotrebujem vzduch, ktorý je pre teba potrebný. Vodu a jedlo tiež nie. Pre viac ľudí som skutočná rozprávka a nemôžem na to nič povedať. Som jediná a ak by som z veľkých dialok zavolala ostatných svojho druhu, dopadlo by to veľmi zle pre všetkých.“
„Veľmi zle pre všetkých? Aj pre teba?“
„Nepamätáš si boje, ktoré bojovali maniovia proti svojim nepriateľom i sami medzi sebou. To boli vojny, pri ktorých umierali desaťtisíce nevinných a nikoho to netrápilo. Som rovnaká ako oni a predsa celkom iná. Tisíc cyklov zamyslení urobí niečo s každým, ale niektoré veci to zmeniť nedokáže.“ Ciali zo seba dostala ďalšiu dávku informácií, ktoré boli pre ňu sväté.
„Prečo sa od ostatných neodlíšiš viac? Ak musíš vládnuť, tak nevládni svetu, len jednej časti. Ak sa bojíš arkánov, prečo sa s nimi nedohodneš? Nemám toľko čo ty, ale viem veľmi dobre, že každý niečo potrebuje. Smädný vodu a hladný jedlo. Tak, ako si to povedala aj ty. Vraj potrebuješ vládnuť. Je to nezmysel, nepotrebuješ to.
„Potrebujem. Nepoznáš našu rasu.“
„Môžeš žiť medzi ľuďmi a užívať si života. Skutočný život nie je o palácoch, ale o živote mimo nich. Život je, keď potrebuješ jeden deň zobrať do ruky hrable, druhý varechu a tretí meč. Ak chceš spoznať, čo je to byť nažive, tak musíš zažiť horúce slnko i neprestávajúce dažde. Ak chceš dobre vládnuť, musíš dobre žiť. Ak chceš dobre žiť, tak musíš spoznať život. Spoznávala si ho pred tisíc cyklami. Neviem, ako vyzeral vtedy, ale určite inak. Nie je pravda, že musíš vládnuť. Ak bol každý z vás zaradom vládcom alebo zomieral kvôli tomu, že chcel viac moci, tak môžeš urobiť presný opak. Nepotrebuješ na to zázraky ani krásu. Si mocná, ale predsa uspávaš tých, ktorí ťa na malú chvíľu prekonávajú.“
„Máš v sebe veľa múdrosti. Neviem, prečo mi pomáhaš. Mám ale dobrý dôvod, prečo sa s tebou rozprávam osamote. Nemám nič proti tebe a vybrala som ťa, aby si našla sestru tej... Larynie. Niečo pre teba mám.“
„Tak to som zvedavý. Ďalšie zlato?“
„Nie celkom. Nastav dlaň.“
„Nenastavím. Viem o čo ti ide, ty chceš, aby som robil presne to, čo si po mne praješ. Hviezdu nechcem.“
„Ale chceš.“
„Zbytočne ma presviedčaš, nechcem.“

	Ciali dala Durfovi do ruky hviezdu. Keby nepoznala mocné čary, tak by sa jej to nikdy nepodarilo. Tak, ako predtým Larynia, aj Durf sa začal meniť. Jeho vôla sa dostala do konfliktu s vôľou hviezdy a Durf začal v svojom vlastnom tele prehrávať.

Neprestávať, hlavne neprestávať

„Je to ešte ďaleko?“ Pýtala sa zvedavá Larynia Durfa, ktorý jej namiesto poučných odpovedí len drzo odsekával.

	Nikdy si neobľúbila kone a znovu sa viezla, smerom ku Križovatke. Natriasalo ju a cítila sa veľmi nesvoja, ako keby mala každým okamihom spadnúť. Nejedla a nemala si ako odpočinúť. Znovu nechápala viac vecí naraz. Chcela si v hlave všetko usporiadať, ale neustále hopkanie spôsobilo len bolenie celého tela a nemožnosť sa sústrediť. Išla za sestrou, aj keď sa jej niečo marilo, že za ňou nemôže ísť. Nejaký dôvod, nejaký veľmi dobrý dôvod. Nemohla si spomenúť. Tvrdila sama sebe, že by si spomenula, len keby mohla zoskočiť. Ubiehala krajina. Nudné piesky a osamotené steblá trávy, ktoré túžia po daždi.

	Larynia nemala spomienky na najnovšie udalosti. Vedela, že sa jej Ciali dotkla. Mala nežnú ruku, veľmi príjemnú, no po tom sa zobudila až na cválajúcom koni. Hladovala, bola smädná a niečo ju veľmi ťažilo. Popýtala od Durfa trochu vody, no nedostala očakávanú odpoveď. Ani sa na ňu nepozrel a nepovedal vôbec nič. Mohla sa opakovať a z nepríjemného nadskakovania zblázniť, ale ani to by jej nepomohlo. Ak na niečo mohla myslieť, tak to bola hviezda. Nechápala, prečo ju vlastne má. Bez modrého svetla a bez moci, ktorá umožňovala preskúmať niekoho naozaj detailne. Ozdoba, kúsok kovu. Niesla ju so sebou a nevedela prečo.

„Tu si odpočinieme.“

	Nechápala. Po dlhé hodiny nepovedal nič a teraz jedinú vetu. Niečo mu odpovedala. O smäde, o Lussii, bolestiach z jazdy na koni. Až teraz si uvedomila, že je s ním sama. Kde je to dievča? Tá Lilien? Pozerala sa okolo seba, či ju neuvidí. Hľadala ju, no nemohla ju nájsť. Nevedela, čo sa s ňou deje. Pýtala sa Durfa a znovu narazila na mlčanie. Išla za ním a stále viac sa jej zdalo, že sa rozpráva so stenou. Chytila ho za ruku, pripravená na čokoľvek. Predpokladala, že ju bude ťahať za sebou, alebo jej nejako ublíži. Namiesto toho jej ruku jednoducho dal stranou, bez emócii. Niečo povedal vo vývarovni a ticho sa posadil. Larynia ho vôbec nepoznávala.

„Si smädný?“ Možno nie najbystrejšia veta, ale rozhodla sa, že to skúsi. Bola skoro dospelá a vedela, ako sa má správať. Vo vodných knihách boli pokyny pre ženy. Každá žena si mala ctiť muža a starať sa o neho. Durf vôbec nebol jej vysnený princ, ale nemala k nemu nikdy nejaký väčší odpor. Keď si už myslela, že ju tak rýchlo niečim neprekvapí, tak ju prekvapil. Znudene pozeral jedným smerom a neodpovedal.

„Môžeš mi povedať, čo sa s tebou deje?“ Otázka bez odpovede sprevádzaná ďalšou, otázkou. So starším vojakom to nerobilo nič. „Dosť bolo odpočívania, musíme ísť ďalej. Musíme ísť hneď!“ Naliehavo vravela a pokúšala sa zodvihnúť ho. Dočkala sa len nepodstatných pohybov a pohľadu všetkých naokolo na nezvyčajnú dvojicu. Unáhlené dievča a starší muž, ktorému je očividne všetko jedno.

„Hej, hej ty, za koľko ju predáš?“
„Za desať je tvoja,“ sucho odpovedal nejakému chlapovi, ktorý sa zapozeral na Laryniu.
„Ak za desať, tak tu ich máš,“ hodil pár zlatiek na stôl pred Durfa a ťahal prekvapenú Laryniu preč.
„Počkaj, rozmyslel som si to. Poď so mnou.“ Durf vyviedol stále hladnú Laryniu von. Vôbec nevedela, čo sa deje. Všetko bolo pre ňu prirýchle.
„Čo sa deje s tebou?“
„Tie mince. Sú úplne nové, nepoužívané, s vytlačenou Marinovou hlavou.“
„No a?“
„Vieš, čo to znamená?“
„Nie.“
„Marinus bol tu. Možno sa mi ho podarí vystupovať.“
„Prečo si bol tak dlho ticho? A prečo si ma chcel predať? A prečo chceš vystopovať Marina? A prečo sme odtiaľ odišli? A prečo...“
„Tak,“ odpovedal Durf bez akéhokoľvek premýšlania.
„Čo tak?“

	Larynia naskočila na koňa. Prvý krát celkom sama a dobrovoľne. V poslednej chvíli, pretože inak by tam ostala. Nedávalo jej vôbec nič logiku. Skúsila použiť hviezdu na Durfa, aby videla, čo sa s ním deje. Nedosiahla nič. Hviezda mlčala. Nemala žiadnu z tých skvelých schopností, ktoré mala kedysi. Cválala s ním a akosi ju nelákalo držať sa silného vojaka. Snažila sa nevnímať neustále natriasanie, ale bolo to ťažké. Po dlhej púti kôň zastavil a Durf z neho zliezol. Larynia nevidela vôbec nič zaujímavé na tom mieste, ale očividne mal vojak iný názor. Pozorne skúmal akési stopy, z ktorých sa dalo čítať iba ťažko. Viac rôznych stôp, no na niektoré z nich si pamätal. Nohou rozryl trochu piesku, pod ktorým sa objavilo ohnisko.

„Čo si našiel?“ Spýtala sa Larynia, ktorá neočakávala odpoveď. Pýtala sa len tak, zo zvyku. Zaujímalo ju, prečo človek s toľkými skúsenosťami rozhrabuje piesok.
„Bol tu.“
„Kto tu bol? A kedy?“
„Marinus, dva alebo tri dni dozadu. Ak sa mi ho podarí chytiť a doniesť ku čarodejnici, tak ma zasype zlatom.“
„Myslíš, že bude vedieť niečo o Lussii?“
„Možno. To sa nedá len tak povedať. Čím skôr ho nájdeme, tým lepšie. Akurát je odtiaľto jeden deň cesty, presne tým smerom,“ odpovedal a ukázal rukou presný smer. Larynia sa pozrela, či tam niečo uvidí, nejaké stopy alebo čokoľvek iné, no bez úspechu. Nevšimla si vôbec nič.“
„Ako to vieš presne?“
„Jednoducho viem.“
„Niekto ti to povedal?“
„Áno. Vlastne nie.“
„Už viem čo je s tebou, ty máš hviezdu! Dala ti Ciali hviezdu aby si robil všetko čo si bude priať.“
„Dala a čo teraz?“
„Daj mi ju!“
„Daj mi ju? Akým tónom sa so mnou rozprávaš? Som myslel, že máš trochu viac výchovy.“
„Ja som myslela, že nezahodíš dušu tak úžasného človeka kvôli ligotavej veci, ktorá ti za to nestojí. Za tú chvíľu si ma veľa naučil. Obľúbila som si ťa a viem, čo to muselo znamenať, keď si sa obrátil proti Marinovi. Teraz ťa žiadam, aby si sa obrátil proti tej hviezde. Nedokáže to asi nikto, ale ak áno, tak ty!“

	Do tváre hrdvého človeka sa dostala hanba. Nedokázal to zniesť. Slová Larynie ho ranili. Nastal nový boj, medzi mocou hviezdy a medzi telom, ktoré dokáže žiť bez nej. Súboj medzi parazitom a hostiteľom, ktorý sa rozhodol pre ráznu zmenu. Mladá žena, skrehnutá strachom a všetkým, čo musela stále prekonávať, natiahla ruku. Chcela sa dotknúť. Zobrať na seba ťarchu, ktorá mení človeka. Obetovať sa. Ruka sa nedotkla hviezdy a hviezda sa nedotkla inej ruky, ako Durfovej.

„Ak chceš vedieť, prečo naozaj chcem tvoju hviezdu, tak to cez ňu zisti, nebudem ti v tom brániť,“ vyšlo potichu z Larynie. Jemný, dobrosrdečný hlások. Prosba, aká sa neodmieta. Bez ohľadu na to, či to skutočná prosba je, alebo nie.
„Verím ti,“ odpovedal jej na to Durf. Z ničoho nič hviezdu zahodil. Len tak, ako by odhodil objedené kosti, na ktorých už nie je ani kúsok mäsa. Larynia sa okamžite rozbehla, chcela ju zobrať do rúk, vábila ju. Žiarila, bola neodolateľná, no Durf ju zachytil a ťahal od nej preč. Nebolo to pre neho nič ťažké.
„Prečo si to urobil?“
„Nepotrebujem ju. Jednoducho ju už nepotrebujem.“
„To nechápem, veď...“
„Veď čo? Dala mi ju divná čarodejnica?“
„Prečo si sa jej len tak vzdal?“
„No tak, pochopil som, že prináša viac zla, ako dobra. A okrem toho, viem veľmi dobre, že tá Ciali všetko vidí. Aspoň ma nebude ovládať.“
„Niekde som čítala, že každý má v sebe skutočnú silu.“
„Ale netáraj, ty čítať nevieš. Ale naučím ťa to niekedy, ak budeš chcieť. Najvyšší čas... mám to!“
„Máš čo? Niečo si zistil?“
„Rozmýšlaj. Prečo Ciali chce, aby sme jej slúžili? Chce, aby sme pre ňu získavali ďalších ľudí, aby mohla neskôr vyhubiť Arkánov. Čo ak budeme tak ďaleko, že pre ňu nebude mať žiadny zmyseľ sa nami zapodievať? Ak pôjdeme preč od nej, tak by nás mala nechať úplne na pokoji.“
„Nemôžeme ísť preč. Čo Lussia? A Ziggy?“
„Na to mám tiež jeden nápad. Naskočme na koňa. Viem, kde ich nájdem.“

	Cesta ku Križovatke bola dlhá a únavná. Larynia bola zničená, najradšej by aspoň mesiac ležala a oddychovala. Dobrodružstvá, cestovanie, stará a mocná mágia, na to všetko nebola stavaná. Cestou sa dozvedela o niečom, čomu nechápala, no Durf jej to odborne vysvetlil. Niekto, len kúsok odtiaľ, sa pokúsil zjesť celú ťavu. Vysoká, divoká žena s dlhými rukami a spolu s ňou obyčajné dievča. Popis presne sedel na Ziggy a na Lussiu. Nevedela, na koho sa tešiť viac. Mala hviezdu, ktorá ale nežiarila. Nemohla zistiť, kde sú a čo majú nové. Neostávalo jej nič iné, ako dozvedieť sa niečo o nich starým dobrým spôsobom.

	Dostali sa do krčmy, v ktorej bola nedávno veľká stávka, či sa podarí zjesť ťavu alebo nie. Doteraz sa o tom viedli reči medzi ľuďmi i medzi tvormi, ktoré sa na ľúdí podobali iba čiastočne. Parenasovia, malé bytosti, ktoré obsluhovali ostatních, sa Larynie báli. Pre ľudí vyzerala ako úplne obyčajné ľudské stvorenie, niekde medzi dievčaťom a ženou. Pre Parenasiov však bola táto neznáma niečim známa.

„Boja sa ma? Prečo sa tak správajú?“
„Ešte nevideli niekoho, ako si ty. Alebo možno pripomínaš nejakú ich bohyňu.“
„Ja? Čože?“
„Ako to mám vedieť? Tých krpatých som videl v živote... no teraz už druhý krát.“
„Nemám rada, ak sa ma niekto bojí. Stačilo mi, keď sa ma Lussia bála, ale to bola ešte maličká.“
„Neviem, čo si jej robila. Či si jej na pár minút nedávala hlavu pod vodu alebo tak.“
„To určite nie.“
„Mala by si vedieť, je veľký rozdiel medzi slovami strach a rešpekt. Môžeš sa niekoho báť a tak mu nepôjdeš do cesty, alebo môžeš niekoho rešpektovať a nepôjdeš mu do cesty z iného dôvodu.“
„To nebolo veľmi dobré vysvetlenie.“
„Rešpekt je, keď sa môžeš na niekoho spoľahnúť, že urobí dobrú vec. Alebo je tu ešte jedna možnosť. Pozerajú tak na teba, lebo ťa chcú rituálne zjesť.“

	Zatiaľ, čo veliteľ svojou neohrabanou Ganelčinou objednal niečo na zjedenie, pridala sa k ich stolu ďalšia postava. Mladý muž so zakrytou tvárou.

„Musíme spolu hovoriť,“ opatrne pošeptal Durfovi.
„Ale no tak, Ramael, pekne sa ukáž, z nosa ti neuštipnem.“
„Ra-Ramael?“ Pridala sa do rozhovoru Larynia, ktorú to poriadne preľaklo. Nevidela ho celé cykly a teraz je s ňou pri stole.
„Kto je to? Veríš jej?“
„Ale celkom hej. Čo mi chceš povedať? A kde máš pána?“ Spýtal sa Durf Ramaela a pozeral po miestnosti, či ho niekde neuvidí.
„Je na teba odmena. A na pár ďalších ľudí. Hlavne na nejakú čarodejnicu. Marinus za ňu ponúka 50 000 zlatiek.“
„Toľko nemá. Ak by aj mal, tak to len ukazuje, že si s ňou vôbec nevie rady.“
„Uisťujem ťa, že má toľko. Alebo mal. Nevyzerá to s ním dobre.“
„Veľký vodca padá. Prišiel o moc a štve ho to tak, až z toho ochorel. Nemám pravdu?“
„Veru nie. Naštval nejaké dievčatko a to ho na zemi kus dokopalo.“
„Lussia! Ona žije? Je ďaleko?“ Larynia si nepýtala slovo. Dúfala, že o nej bude niekedy počuť. Ten popis na ňu sedel dokonale. Aj keď bol veľmi krátky.
„Ty ju poznáš?“ Obrátil sa na ňu s otázkou Ramael.
„Že či. Je moja sestra. To dievča bolo trochu nižšie ako ja a s hnedými vlasmi?“
„Podobala sa na teba. Asi to bola ona.“
„Je živá? Je v poriadku?“
„Keby bola mŕtva, tak asi nikomu neublíži. To dá rozum. Povedz mi, čo ešte mi vieš povedať o Marinovi? Kde je?“
„Neďaleko odtiaľto. Prinášam varovanie, má so sebou niekoľko ozbrojencov. Zopár tých, vieš ktorých, čo dajú za neho aj život a na ďalší deň si na neho nespomenú. Kvôli čomu si tu ty?“
„Dobrá otázka. Môžem ti veriť?“
„Samozrejme. Bol som prinútený slúžiť Marinovi, nie som v jeho družine dobrovoľne.“
„Mám úlohu nájsť sestru tejto slečny a doviesť obidve do chrámu. Ideálne aj s Marinovou hlavou.“
„To je riskantné, nepúšťal by som sa do toho. Má tu dosť mužov a myslím, že má v pláne niečo naozaj bláznivé.“
„Niečo bláznivé má v pláne vždy. Už je raz taký.“
„Zaujíma sa teraz o nejakých arkánov, vysoké bytosti s obrovskou silou, ktoré dokážu poraziť tú vílu, ktorej sa zapáčilo na jeho mieste v chráme. Viem, že ich chce nejako použiť proti nej.“
„Už sa o to raz pokúsil. Možno sa mu to teraz podarí, kto vie? Je tu ale jedna dôležitá vec, ktorú by si asi mal vedieť. Tá víla je nebezpečná a vo viac ohľadoch je lepšia ako Marinus. Dovoľuje veci, ktoré Marinus zakázal. Navyše vie čarovať. Myslím si však, alebo skôr som presvedčený, že chce zariadiť vojnu ľudí a arkánov. Chce sa ich zbaviť a je jej takmer jedno, čo to bude stáť.“
„V tom by sme mali určite niečo podniknúť. Ak dokáže naozajstné kúzla, tak si ľahko získa ľudí. Celé národy.“ Ramael mal na vec svoj pohľad. Vedel, že kto sa do kúzlenia naozaj vyzná a chce niečo dosiahnuť, tak to aj dosiahne.
„Prosím, doveď Lussiu ku mne, veľmi sa o ňu bojím.“
„Počkaj, to sem teraz nepleť, Larynia, riešime tu vážne veci.“
„Vieš moje meno? Pamätáš si ho? Keď sme sa naposledy, videli, tak...“
„Rozpovieš mi to potom, dobre?“

	Durf s Ramaelom preberali v svojich rozhovoroch podrobnosti. O Ciali i o Marinovi. Larynia ich len potichu počúvala. Vôbec sa nevyznala do politiky. Nerozmýšľala nad tým, kto je v skutočnosti horší, či Ciali alebo Marinus. Bolo jej smutno za sestrou a zároveň sa veľmi tešila, že ju pravdepodobne už čoskoro uvidí. Aj Ziggy. Spomínala si na jej fóriky, ktorým nikdy veľmi nerozumela. Mohlo ma napadnúť, že ak sa stretnú, tak bude všetko v poriadku. Spolu sú silné. A je veľmi odvážne, že chodia po svete.

„Poď, ideme za sestrou,“ potešujúcim hlasom oznámil Durf. Larynia ho bez váhania nasledovala. Vyšli z miestnosti a okamžite ich zadržali ozbrojenci. Nedošlo k boju a išli s nimi. Odidvoch vliekli ku postave, ktorá im stála chrbtom. Žiadny atlét, ale starší človek, ktorého bavilo rozprávať aj s plnými ústami. Obrátil sa a nelútostne si premeriaval svojho bývalého generála a akési dievča, ktorého meno nevedel a ani ho nezaujímalo.

„Môj poslíček ti dúfam vysvetlil všetko potrebné, však?“
„Spomínal niečo o tom, že si sa vôbec nezmenil. Znovu potrebuješ pomoc všetkých naokolo, aby sa ti mohlo lepšie žiť.“
„Smelé slová, vždy si bol smelý. Viem, že ma nemáš vo veľkej obľube a ani ja teba, odkedy si ma zradil. Musíme si však pomáhať, iná možnosť tu nie je. Nemôžem dovoliť, aby niekto ako tá víla pošliapal našu vieru.“
„Toto nie je o viere, ale o moci. Prišiel si o moc a chceš ju späť. Chceš ju späť tak moc, že si ochotný dohodnúť sa aj s vlkmi.“
„Ak chce vlk to isté čo ja a dokáže viac ako len vrtieť chvostom, tak sa s ním rád dohodnem.“
„Nezmenil si sa.“
„Najlepšie sa dohodne s vlkmi ten, kto je sám vlkom. Dosť ale skrytých významov. Chcem sa tej Ciali zbaviť. Moje plány zlyhali, ale nie všetky. Mám to, čo chce. Toto dievča,“ ukázal na Lussiu, „a ty máš to druhé. Výborne. Máme čo chce a máme aj koho proti nej použiť.“
„No to som zvedavý.“
„Nechajte ju, nič vám nespravila!“ Larynia si znovu nepýtala slovo a žiadala, aby Marinus neurobil jej sestre nič zlé. Vznikol obrovský smiech, celá družina sa smiala, okrem Marina. Bolelo ho telo, pretože ho Dievča dostalo na zem a kopalo by ho asi doteraz, keby ju od neho nikto neodtrhol. Smiech prešiel všetkých po tom, čo sa Larynie dotkla akási postava s dlhými rukami. Okamžite spoznala Ziggy.

„Rada ťa znovu vidím.“
„Aj ja teba, aj ja teba! Chýbala si mi. Si tá najlepšia a...“
„Dobre, stačilo. Kto to má všetko počúvať? Poď, zavediem ťa za maličkou.“

	Dvojica arkánky a ľudského dievčaťa sa vzďaľovala od ostatných. Nechali ich plánovať ich plány, ktoré Larynii nič nehovorili a Ziggy ich už dávno vedela. Nevedela, čo sa pýtať. Naposledy videla hrdú arkánku s podivným humorom ešte pred bitkou o hrad, ktorá nedopadla veľmi dobre. Dobre si ju pamätala, však takých ako je ona sa nedá nevryť do pamäti. Vysoká, svalnatá, s dlhými vlasmi prehodenými cez ľavé rameno. Presne taká, akú už dávno chcela vidieť.

„Niečo by som ti chcela povedať.“
„Áno? A čo také? Už si si našla novú lásku a chceš s ním ostať do konca života? Nezabudni niektorého krpca pomenovať po mne.“
„Nechápem, ako si to myslela. Nemám žiadne lásky. Chcela som povedať niečo iné.“
„Niečo iné. Čo to asi bude? Máš kameň v topánke?“
„Tá palma, to ja som ju oživila.“
„Palma? Aká palma? Hádam len nie mäsožravá a hádam to nie je tá, ktorú odkliala slečna, ktorá dovtedy nosila vodu. A možno áno. Prišla som na to! Som dobrá!“ Ziggy sa nezabudla pochváliť svojim typickým spôsobom.
„Ty to vieš?“
„Každý to vie, o čom sa asi tá banda múdrych dohaduje? Nevedia, či ťa zarezať a stiahnuť z kože, alebo najskôr stiahnuť z kože a zarezať až potom.“ Larynia na to chcela niečo odpovedať, ale nemohla. Od strachu jej stuhli ústa.

Stretnutie

„Tak rada ťa vidím!“ Opakovala niekoľko krát Larynia pri objímaní sa so sestrou, od ktorej bola odlúčená. Najdlhšie v jej živote. Videla ju veľakrát cez hviezdu, no osobné stretnutie bolo silnejšie ako čary a múdrosť vekov, ktorá bola potrebná na stvorenie hviezd. Všimla si, že sa jej sestra trochu zmenila. Zmenšila sa, alebo to tak vyzeralo. Povedala jej to.
„Nie, nezmenšila som sa, len už nemusím stáť na špičkách. Mala som to rada, chcela som sa ti čo najviac priblížiť. Teraz ale som, aká som, prijala som to. Nemusím sa už viac na teba podobať, mám pred sebou vlastný život. Vážim si ťa takú, aká si, váž si aj ty mňa. Ak ti nevadí, že som v porovnaní s tebou malá a odlišná.“
„To sa mi páči. Veľmi rýchlo rastieš a dospievaš.“
„Ja dospievam? Nie náhodou ty? Kedysi by si povedala, že je to podľa akýmsi zásadám.“
„Kedysi si ty na mňa naziapala, že nie som tvoja matka.“
„Celkom som na ňu zabudla. Naposledy, keď som na ňu použila hviezdu, tak nič neukázala.“
„Vieš, neviem ako by som to povedala,“ dostala zo seba smutne Larynia a jej krehké slová smerovali do plaču.
„Povedz mi to rovno.“
„Ale to sa nedá povedať rovno.“
„Ale dá sa. Ochorela? Zomrela?“
„Ty len tak povieš takéto slová?“
„Predávali ma na trhu, skoro uškrtili, skoro ma zabili hladom a horúčavou, Ziggy mi vykrútila ruku, poslali za mnou vraha a neskôr ešte aj vrahyňu. Jedno slovo vydržím, nech už je akékoľvek.“
„Už sa na teba nikdy tak neusmeje, pretože už...“
„Zomrela?“
„Áno.“
„A to si nevedela povedať rovno?“
„Si ešte malá na také veci.“
„Tak chvíľu ma rešpektuješ a chvíľu som moc malé. Si naozaj divná. Musela si sa poriadne udrieť do hlavy. Je stále ťažšie sa v tebe vyznať.“
„Dospievaš príliš rýchlo,“ bránila sa Larynia.
„Ty príliš pomaly.“
„Prečo si taká drzá a protivná?“
„Z toho istého dôvodu, prečo si ty tak staromódna a hlúpa.“
„Prečo mi tak hovoríš?“
„Prečo si myslíš, že by som mala byť malá na niečo, čo som videla na vlastné oči? Môžeš mi povedať pravdu, znesiem ju. Určite to bude lepšie, ako tie hromady mŕtvych tiel, ktoré som videla a všetko, čo bolo za tým. Môžem povedať, že som toho prežila viac, ako ty. Som mladšia, to nezmením. Ale môžem zmeniť svet k lepšiemu a mám na to. Chcem svet, kde si budú všetci rovní. Nikto nebude považovať mladších za automaticky hlúpejších či slabších a nikto nebude nútený hrať sa na niekoho, kým nie je. Som drzá a čo teraz? Som hrdá na to, že si stojím za svojim.“
„Ja len... nerozumiem ti. Neber si to zle s tým dospievaním. Obdivujem ťa, ako rýchlo dokážeš niečo prijať. Povedala som ti, že žena, ktorá ťa porodila, zomrela. S tebou to nič nerobí a zdá sa mi to neuveriteľné.“
„Čo zmení môj plač? Ak by som preplakala celé dni, nezmenilo by sa vôbec nič. Môžem sa trápiť, bedákať modliť sa za dušu. Pre mňa ale nie je duša. Nie je nejaké nebo. Ak sa chcem trápiť, tak sa budem trápiť. Ak ale môžem urobiť niečo zmysluplnejšie, tak to urobím. Nezaujíma ma ma, či je to normálne alebo nie. Pretože viem, že to normálne je, len staré názory na to sú nenormálne.“
„Naozaj si sa zmenila. Vôbec ťa nespoznávam. Si to vôbec ty?“ Larynia sa pre istotu posadila, ako keby mala odpadnúť. Bola pred ňou jej milovaná sestra. V iných šatách, s inou istotou, ktorou kráčala svojim životom.
„Poď, niečo ti ukážem.“

	Lussia sa pohla niekoľko krokov stranou a sadla si len tak, na piesok. Začala prstami niečo kresliť. Niečo, čo jej robilo obrovskú radosť. Jej pohyby boli nezreteľné a výsledok nevyzeral veľmi dobre. Nekreslila dlho, mala to hneď. Možno by jej staršej sestre niečo vravelo to, čo bolo napísané, keby zanechávala odkaz pomalšie.

„Čo je to?“ Larynia sa pozerala na umenie, ktorému nerozumela.
„To som ja. Dokážem písať! Od Ziggy som sa naučila niečo málo a teraz to dokážem. Možno nie najlepšie, ale dokažem to. Pár dní dozadu som nevedela vôbec nič a teraz už viem.
„Ty si sa naučila písať a čítať?“
„Ešte nie všetko. U arkánov vie písať každý, úplne každý. Raz to bude aj u nás, ako kedysi.“
„Ako kedysi? O čom to hovoríš?“
„O Marinovi predsa a jeho otcovi. Lepšie sa im ovládajú ľudia vtedy, keď ani len čítať nevedia. Poslušný otroci, to je to, čo si priali, jeden aj druhý.“
„Ale my nie sme otroci.“
„Sme v tej najvyššej vrstve, tak sme mali len vodu nosiť. Ostatní museli ťažko pracovať celé dni a nezarobiť za to skoro nič. Ale to určite vieš.“
„Keby to tak nebolo, tak by na svete nebol poriadok.“
„Aký poriadok? Čo chceš povedať? Ak sa nemôžeš naučiť ani len základné veci, tak môžeš snívať o poriadku. Je to celé o moci a o ničom inom.“
„Akej moci?“
„Určite sa s tebou niečo stalo, nie so mnou. Nepamätám si ťa tak nechápavú. Že si zase zaľúbená? Páči sa ti ten Ramael, však? Vždy sa ti páčil.“
„Nepovieš to nikomu?“
„A komu by som to vravela? Každý to už vie. Aj tí, ktorých to vôbec nezaujíma. Tvoj obľúbenec sa ale kamaráti s Marinom a to nie je veľmi dobre. Nevieš, čo môžeš od takých očakávať.“
„Počula som rozhovor medzi ním a Durfom. Podľa mňa...“
„Kto je ten Durf?“
„Pracoval pre Marina, bol vojakom a velil armáde.“
„Marinov kúzelník, Marinov generál. Ty máš ale priateľov. Aby som nezabudla, prebudíš démona, ktorý chce zničiť svet.“
„Preháňaš, nechce nič zničiť.“
„Že nie? Zobuď sa! Zobuď!“ Lussia bola čoraz viac netrpezlivá a nahnevaná. Vždy si svoju sestru vážila a teraz, keď sa po dlhom čase stretnú, je pre ňu ešte viac vzdialená, ako kedykoľvek predtým.“
„Možno je zlá, ale nie je horšia ako Marinus.“
„To preto, lebo nechápeš súvislosti. Si nechápavá.“
„Neurážaj ma... prosím.“
„Uvedomuješ si, že práve prosíš mladšiu, aby bola milšia ku staršej, však?“
„Nedávaš mi inú možnosť.“
„Ty sa mi nemáš čo ospravedlňovať. Asi naozaj nevieš o tom, že je tá tvoja bývalá palma horšia, však?“
„Nie je horšia. Nikoho netrestala a robila zázraky ktoré pomáhali ľuďom. Aj dovolila, aby sa mohli ľudia kúpať v jazere pri chráme.“
„To sú všetko maličkosti. Chce, aby ju uctievalo čo najviac ľudí. Viac ľudí, viac vojakov. Viac vojakov, väčšia šanca, že vyhubí arkánov. O to jej ide, o nič iné. To vieš veľmi dobre. Tak sa nehraj na ešte viac nechápavú, aká si.“
„Neverím tomu, určite bola dlho prekliata a mohla sa nad všetkým zamyslieť. Nechce nikomu ublížiť,“ bránila ju Larynia.
	Rozhovor medzi dievčatami pokračoval. Vymieňali si novinky a najrôznejšie názory. Larynia zisťovala, že akýkoľvek slovný súboj nad sestrou nevyhrá. Nemá ma to silu. Bála sa pokračovať a radšej ustupovala. Nevedela, čo má robiť. Odkedy sa prvý krát výraznejšie zastala sestry, stále viac sa zamotávala do vecí, ktorým nedokázala porozumieť. Cestovala, spoznávala svet a zisťovala, že sa nikde nehodí. Poznala malú časť sveta, úplne maličkú, no aj tak bol už teraz pre ňu obrovský. Nevedela kam ďalej a nechcela nič podnikať. Ciali, maniovia, arkáni, Durf, Ziggy, Marinus, voda, viera, to všetko jej prúdilo vo všetkých myšlienkach. Búrka v hlave, ktorá išla vybuchnúť. Tlačila všetko v sebe a ukazovala len svoju naivitu a zbabelosť.

„Povedz jej to, povedz,“ ozývalo sa jej v ušiach a v celej hlave. Nevedela, odkiaľ prichádza ten hlas. Nebol to hlások Lussie ani drsný hlas Ziggy. Hlas sladký ako med zo sviežich kvetov. Našepkával jej, čo má robiť.
„Nepoviem.“
„Povedz!“
„Nepoviem!“
„Čo nepovieš? S kým sa rozprávaš?“ Lussia si všimla, ako Larynia niečo hovorí. Niečo, čo nie je určené jej.
„Ale nič, nevšímaj si to.“
„Je ťažké si to nevšímať. No tak, povedz mi, čo ťa trápi. A s kým si sa rozprávala.“
„To nie je dôležité, zabudni na to.“
„Budem hádať. Mala si v rukách hviezdu, takú ako som mala ja a ostal po nej hlas. Niekto ti chce povedať niečo, čo ťa oslabí. Niekto chce, aby si prišla o priateľov, aby si bola sama, slabá a zraniteľná.“
„Lussia, ako to môžeš vedieť? Vôbec ťa nespoznávam.“
„To je veľmi jednoduché, myslí mi to a poznám to. Mám s tým skúsenosti. A trochu je to o šťastí. Mne môžeš povedať, čo ti našepkáva nejaký hlas. Nemôžeš to v sebe držať na veky.“
„Nepovieš to Ziggy?“
„Poviem.“
„Nepovedz.“
„Prečo by som to nemala povedať? Je to niečo, čo ti tlačí hlúposti do hlavy. Možno ti ona pomôže.“
„Mne už nepomôže nikto.“
„Skús mi povedať, čo si také znovu vyviedla, odkedy sme sa nevideli.“
„Nič som neurobila, iba som sa vrátila k tej mäsožravej palme a pomohla som jej. Už mi nikto nepomôže.“
„Nikto? Dobre, zavolám ju, ostaň tu.“ Lussia išla ku miestu, kde bolo zhromaždenie. Ziggy, Marinus, Ramael, Durf a pár vojakov.

	Malá vyvýšenina, strážená vojakmi. Marinus a jeho najspoľahlivejší vojvodca, ktorý sa otvorene postavil proti nemu, diskutovali o spoločnom postupe proti čarodejnici. Údaje o vojenskej sile, taktike a ľudských stratách z jednej strany, z druhej reči o viere, o vode a predurčení kontrolovať ľudí. Diskusia bola veľmi živá, plná hrozieb a prázdnych sľubov. Bolo až neuveriteľné, ako sa každý dostal nejako do nepriazne osudu. Stačilo, aby neškodnú, mäsožravú palmu, niekto premenil na nebezpečnú krásku. Lussia išla za Ziggy. Len tak, na slovíčko. Tú ale viac bavili všetky tie vojenské dohady a jej prirodzené srandičky, ako robenie akejsi podpory pre tých, čo to v hlave nemajú úplne v poriadku. Hlavné slovo skackalo z úst do úst, každý sa do diskusie zapojil a po skončení dostal pohľady plné súhlasu, alebo nesúhlasu.

„Čo zase chceš?“ Ziggy nervózne nasmerovala svoj hlas na Lussiu, ktorá do nej stále dobiedzala.
„Môžeš sa pozrieť na Laryniu? Niečo s ňou je.“
„S ňou je stále niečo. Raz jej šibe, potom jej šibe viac, neskôr jej šibe z lásky a ešte viac jej šibe, keď o nejaké tie lásky príde. A vôbec, ona ťa požiadala o to, aby si išla za mnou?“
„To nie.“
„Tak prečo ju nenecháš trochu na pokoji? Prežila si toho asi dosť a tak je jasné, že má niečo s nervami. Všetci máme. Česť výnimkam, mne sa nervovať nechce. Ani s tebou. Takže ak neprinášaš nejaký nápad, ako sa zbaviť tej démonickej paničky, tak nás nechaj rozmýšľať.“
„Keby na ňu viacerí strieľali z rôznych strán, tak by nemohla zneškodniť všetky strely.“
„Výborné. Počuli ste tu všetci? Máme riešenie. Preberte to, ja sa zatiaľ pozriem na tú slečnu. Čo si sa o nej dozvedela?“
„Má v hlave hlasy. Neviem, čo sú zač a ako sa tam dostali, ale môže to byť pre ňu veľmi nebezpečné.“
„Čo tie hlasy hovorili? Nie niečo ako pozabíjaj ich všetkých, poodtínaj im končatiny a z vnútornosti urob guláš?“
„Ziggy!“
„Čo?“
„Prestaň s tým!“
„Ešte som nepovedala, čo by mohlo byť korenie.“
„Ty sa nezmeníš, však?“
„U nás, arkánov, je jedna krásna filozofia. Smejte sa nám, že sme každý iní, my sa smejeme vám, že ste všetci rovnakí.“
„Takže ty chceš byť iná?“
„Či chcem byť originálna, inteligentná a kreatívna? To vieš, že nie.“
„Prečo nie? Aha, už chápem. Povedala si nie, pretože každý iný by povedal áno.“
„Nie.“
„Nie?“
„Ale áno. Len ťa skúšam. Ako dlho má tie hlasy?“
„Neviem, ale vraj jej už nikto nepomôže.“
„Zaujímavé, s takýmto niečim som sa už stretla. Podľa mňa ju niečo trápi.“
„To je ono? Na to si prišla? Že ju niečo trápi?“
„Viem o tom jeden okamih. Čo si čakala, že vymyslím niečo na dvadsať kníh? Dám do toho filozofiu celého sveta, všetky tie mystické vecičky a budem o tom meditovať?“
„To nie, ale niečo viac.“
„Fajn. Niečo ju trápi a veľmi ju trápi, že ju to trápi. Spokojná?“
„Si naozaj zďaleka.“
„A niečo negatívne mi nepovieš?“
„Myslím, že si natoľko bláznivá, že nikdy nebudem vedieť, čo mám od teba čakať.“
„Ja si zase myslím, že myslíš až priveľa. Skús niekedy nemyslieť. Oddýchne si tvoja hlavička a nájdeš si toľko nápadníkov, až to nebudeš vedieť spočítať. Lebo ti nebude fungovať hlava.“
„Ziggy, ty si prípad. Minimálne na ľudového liečiteľa.“
„Náhodou, to bola inak dobrá robota. Vtedy som sa dobre nasmiala. Keď som liečila bylinkárku, ktorá tyranizovala okolie, keď nechala niektoré tie zelené buriny sušiť pridlho.“
„Ty si bola ľudovou liečiteľkou?“
„Ty nie? Pche, môžeš závidieť. Kde si nechala tú svoju sestričku? Nebola ešte pred chvíľou tu, alebo nie?“
„Určite plače za nejakým kríkom.“
„To by ma mohla naučiť. Pred kríkom pochopím, ale za kríkom, tak to veru nie.“
„Ber to trochu vážne. Teraz tu bola a nie je tu, musela ísť... za Ramaelom.“
„Ten stojí tam a Laryniu pri ňom nevidím.“
„KDE SI SA SCHOVALA?!?!?!“ Vykríkla Lussia na staršiu sestru, ktorá mala ostať na mieste. Vraj zodpovednejšia a múdrejšia. Mám pocit, že sa zase išla niekde vyplakať. Ale prečo?
„Tu sa nemá ako stratiť. Žiadne kopce, nič. Len kopa piesku. A za tou kopou piesku zase nič. Možno našla lopatu.“
„Nechápem, čo s lopatou?“
„No asi sa s ňou zahrabala. Bolo by dobré ju nájsť skôr, ako bude dvesto lakťov pod zemou.“
„Máš príliš šialenú fantáziu, vieš o tom? Podľa mňa jednoducho zmizla.“
„Možno jej narástli krídla a odletela. Alebo sa prepadla do inej dimenzie.“
„Do čoho? Vieš, že tie tvoje arkánske výrazy nepoznám.“ Lussiu rozčulovalo, že vie hovoriť len jedným jazykom a iba teraz sa začína učiť čítať a písať, stále len v tom istom jazyku. Ziggy ich vie toľko, tak veľa sa môžem dozvedieť. To by som si priala.
„Ale to nie je arkánsky. To o tých dimenziách, to boli také rôzne technologické hračky, ktoré mali tergasovia. To je také niečo, čo som už asi spomínala. Také zvláštne bytosti, ktoré vedeli asi všetko a nezanechali za sebou takmer nič.“
„Čo to má s tým, že tu Larynia bola a teraz nie je?“
„Nič, alebo všetko. To nikto nevie úplne presne.“
„Čo sú to tie dimenzie?“
„Myslíš, že by si to pochopila?“
„Určite.“
„Tak, až sa naučíš čítať ich jazyk, tak mi to môžeš vysvetliť. Budem len rada.“
„Nevieš čo to je a spomínaš to?“
„Rátala som s tým, že ty to vieš. Máš prehľad o všetkom možnom, na svoj vek. Možno máš v hlave veci, ktoré raz všetkých zachránia a zmeníš svet, aký ho poznáme.“
„A to má byť zase čo? Ako myslíš, že zmením svet?“
„No... nad tým som neuvažovala. Možno sa ale naučíš privolávať dažde bubnovaním a táto púšť sa zmení na peknú, veselú krajinku.“
„Ziggy?“
„Áno?“
„Môžeš byť chvíľu vážna? Snažím sa zistiť, čo sa stalo.“
„Asi naozaj zmizla, ako si spomínala. Alebo niekto na ňu použil nejaké kúzla.“
„Kto dokáže vyčarovať silné kúzla a má s Laryniou niečo spoločné? Napadá ma iba jedna osoba.“
„Tak vieš čo,“ zamyslene povedala Ziggy, „poďme ju navštíviť. Zaklopeme na dvere a spýtame sa, či náhodou neodčarovala tú, čo sa na teba tak trochu podobá. A tiež nám môže čaj urobiť, nebudem proti.“





















AKT X: Čarodejnica

Miesto plné zmien

	Larynia bola zmätená. Bola pri sestre, rozprávala sa s ňou. Nerozumela si s ňou tak, ako kedysi, ale bola šťastná. Niekto, kto jej nič zlé neurobí. S Lussiou mala vždy zvláštny vzťah. Chápala ju, no po chvíli úplne stratila niť. Niečo sa ale zmenilo. Kde je Lussia? A kde sú všetci? Čo sa stalo? Som v sne? Pozrela sa okolo seba. Poznala budovu chrámu. Pamätala si na všetko, čo tu zažila. Všetko, čo súvisí s nosením vody pre bláznivé náboženstvo a ešte bláznivejšieho vodcu.

„Doneste niečo na jedenie, urobíme si malú hostinu.“
„Hostinu? Kde?“ Larynia počula hlas a odpovedala naň. Nehlasne, ako keby len tak, pre seba. Pocítila, ako sa na ňu niekto usmieva.  Otočila sa a uvidela krásnu ženu v zlatých farbách. Ciali bola ešte krajšia, ako kedykoľvek predtým. Muži, ktorí už boli na jej krásu navyknutí, z nej nevedeli odtrhnúť pohľad a ženy závideli a bavili sa iba o nej.
„Tu a pre teba. Tak rada ťa vidím!“ Ciali objala nechápajúcu Laryniu. Objatím ju zmenila. Miesto obyčajného dievčaťa stála vysoká, mladá žena s havraními vlasmi, ktoré sa jej po chrbte vlnili. Odrážalo sa od nich svetlo, ako keby v nich boli drahokamy. Celá sa zmenila na krásku, akou už bola v minulosti.
„Aj... ja ťa rada vidím.“
„Máš v sebe pochybnosti, Larynia, cítim ich v tebe. Nebudem ti klamať a poviem ti úplnú pravdu, nemala som použiť tie hviezdy. Vnucovala som ti svoju vôľu. Teraz už asi vieš, kto som. Kým som sa narodila, kým chcem byť a čo všetko je medzi tým.“
„To neviem.“
„Nezachovala som sa ku tebe tak, ako som sa mala. Zachránila si ma a mala by som ti byť za to oveľa viac vďačná.“
„Prečo si ma odtiaľ uniesla?“
„Vedela som, že ti chýbam. Preto si tu. Nechcem, aby ťa niečo trápilo. Veľmi si prajem, aby si bola spokojná. Pozri sa okolo seba. Použila som tvoje myšlienky a zmenila s nimi svet, aspoň túto malú časť sveta. Nikdy si nikomu nepovedala, že by voda mala byť pre každého. Vždy si si to ale myslela. Myslím, že je to správne a malo by to tak byť všade. Zabezpečiť, aby nikto neumieral od smädu a aby jej mal každý dostatok, to bol tvoj sen. Dostal sa ku mne a ja som využila svoju silu. Môžeš sa pozrieť na ktorú stranu chceš.“ Ciali láskavo vysvetľovala a hladila Larynii vlasy, ktoré neboli skutočné.

	Zapozerala sa. Ľudia, chrám, jazero, všetko bolo tak trochu iné. Ľudia vyzerali šťastní. Niektorí z najvyššej vrstvy v drahých šatách, iní v jednoduchých handrách. Všetci mali dostatok. Aj na diaľku im nič nechýbalo. Po jazere s úsmevom veslovali na člnkoch, prizerali sa na hudobníkov z ďalekých krajín, ktorí hrali naozaj výborne. Započúvala sa aj Larynia. Piesne o krásnych krajinách medzi horami i pri moriach, ktoré z miestnych nikto nepoznal. Zodvihla sa. Chcela si vypočuť hudbu z bližšej vzdialenosti. Okamžite si zvykla na inú chôdzu. Nesmelé kroky mali istotu. Pri chôdzi ako keby jemne tancovala. Šaty sa jej krásne vlnili a nútili ju zdvihnúť ruky. Ako by som letela, pomyslela si a sledovala oči, ktoré sledovali ju. Muži, ktorí s ňou nosili vodu a ktorých si vôbec neobľúbila, úplne uchvátila. Každý jeden by s ňou chcel niečo mať. Mala šestnásť a bola obyčajným dievčaťom, ale nevyzerala na to. Teraz nie. Nebola zvyknutá na to, že sa na ňu niekto pozerá. Aspoň nie tak, ako teraz.

	Podišla bližšie ku hudbe. V tónoch si vybavila horskú bystrinku, ktorá sa ponáhľa pomedzi kamene. Nikdy nič také nevidela na vlastné oči, ale vedela, že ak niekedy také niečo uvidí, bude to presne ako v týchto piesňach. Zaznela ďalšia skladba, znázorňujúca oblohu v krajinách, ktoré sú od púšte tak odlišné. Obrovské dravé vtáky, ktoré dokážu uloviť i človeka, vedľa nich maličké spevavé vtáčiky, ktoré svojim spevom napĺňali oblohu a uší všetkých, ktorí sa započúvali. Poletujúce listy, ktoré pri zapadajúcom slnku hrali všetkými farbami.

„Všimni si tohto človeka,“ ukázala na muža, ktorý obratne narábal dreveným mečom.
„Garnys? Ale on bol už... starší.“
„Aj je starší, ale trochu som ho zmenila.“
„Trochu? Už nevyzerá ako starý človek, ale ako bojovník, ktorý nepozná strach!“
„On aj bol bojovníkom, no pribúdajúci vek mu vytrhol meč z rúk ešte pred tým, ako si sa narodila.“
„On? Bojovník? Ale veď Garnys je... dobrý.“
„Áno, to viem. Dobro a boj však nie sú dve nesúvisejúce veci. Proti ozbrojenému zlu sa musí postaviť ozbrojené dobro. Ten, kto má moc a dokáže brániť seba, môže brániť aj tých, ktorí sa sami brániť nedokážu. Sú ľudia, ktorí zasvätia svoj život ochrane ostatných a zasluhujú si za to veľké uznanie.“
„Prečo to robíš? Dávaš mne krásu, jemu silu, pomáhaš ľuďom od smädu a od hladu.“ Larynia bola zvedavá. Zaujímala ju Ciali, zvláštna bytosť, ktorej sa chcú zbaviť všetci, na ktorých jej záleží. Ziggy pripravuje proti nej plány, Durf tiež a ďalší sa pridávajú k nim. Aj Marinus, ktorého vôbec nemala rada, sa chcel akýmkoľvek spôsobom zbaviť Ciali. Prečo proti nej stále niekto niečo má? Na všetko zabúdam, nezmestí sa mi to do hlavy. Keby tu bola Lussia alebo Ziggy. Ale nie je.
„Dôvod je veľmi jednoduchý. Robím to, čo môžem urobiť. Ak môžem niekomu pomôcť, tak to urobím. Na oplátku niekto urobí niečo pre mňa. Tak by to malo fungovať. Každý je iný, má iné vlastnosti, iné silné a slabé stránky. Je nutné, aby sme si všetci pomáhali, ak chceme prežiť. Ty si pomohla mne a ja sa snažím pomôcť tebe. Niečo ti ukážem, poď so mnou. Chyť sa ma za ruku.“ Ciali ponúkla svoju ruku a Larynia sa jej chytila. Viac zo strachu ako z odvahy. Spolu sa kúzlom dostali do najvyšších komnát chrámu, do ktorých nikto nechodil. Podlaha bola pokrytá zlatými mincami. Všetky boli veľké a ťažké. Za jednu by sa dalo kúpiť takmer čokoľvek a nikto nevedel, že sú tu.
„Kde to sme?“
„Marinova tajná komnata. Niečo z jeho zlata. Objavila som to len dnes a priznám sa, že neviem, ako všetko to zlato využijem. Máš nejaký dobrý nápad?“
„Nikdy som toľko zlata nevidela,“ ostýchavo spomenulo dievča. Sklonila sa, zodvihla jednu mincu a skúsila ju ohnúť v zuboch, ako to niekde videla. „Je to pravé zlato.“
„Áno, je. A je ho tu oveľa viac, ako by mal mať v rukách jeden človek.“
„Neviem rozhodovať o svojom živote a nie to ešte o majetku, na ktorý by som sa nemala ani pozerať. Vedie to k závisti.“
„To bolo vo vodných knihách. A predsa ten, kto tie knihy používal na udržanie svojej moci, má toto všetko. Chcem to zlato použiť. Nie pre seba, ale pre všetkých,“ spomenula Ciali.
„Ale nie je tvoje.“
„Patrí každému. Na každom si dokázal zarábať a tak sa mu zlato hromadilo. Je najvyšší čas vrátiť ho ľuďom. Máš nápad, čo by sa dalo zlepšiť?“
„Na to nie som tá pravá.“
„Si výnimočná. Každý človek je výnimočný a ty nie si horšia. Teraz mi budeš chcieť povedať, že Lussia je múdrejšia a vedela by poradiť lepšie. Vybrala som si ale teba. Ty máš niečo, čo tvojej sestre chýba. Niečo, čo je na svete tak veľmi málo bežné. Hovorí sa tomu dobré srdce.“
„Dobré srdce možno mám, ale nedokážem nič urobiť.“
„To dokážem ja. Si lepšia, pretože si dobrá už od narodenia. Urobila som hrozné veci a tá forma palmy bola mojim prekliatím. Nemám sa za to komu pomstiť. Každý, kto mi kedy ublížil a každý, komu som kedy ublížila ja, je mŕtvy. Dlho, naozaj dlho. Mala som dostatok času na zamyslenie sa. Nad všetkým. Možno sa mi nepodarí byť viac dobrá ako zlá, ale chcem sa o to pokúsiť. Potrebujem šancu. A potrebujem tvoju radu.“
„Moju radu? Ale veď neviem, ako môžem poradiť. Som hlúpa a na nič sa nehodím.“
„Poznám ten pocit. Chceš niekomu dobre, ale nevieš ako na to. Vidíš okolo seba ľudí. Kto by mohol potrebovať pomoc?“
„Nevybrala si si tú pravú, poznám len blízke okolie chrámu a o všetkých si sa postarala tak, ako by som ja nedokázala.“ Larynia sa snažila pomôcť, ale vôbec nevedela ako.
„Povedz mi niečo o Ziggy. Tvoj názor. Čo ju trápi?“
„Nič ju netrápi, je šťastná.“
„Určite ju niečo trápi. Každého niečo trápi. Aj tých najsilnejších, ktorí sú pre ostatných vzorom.“
„Myslím, že sa bojí toho, že sa nemôže vrátiť medzi svojich. Nepovedala o tom veľa ale myslím si, že by bola rada tam, kde patrí. Ale ju tam nechcú a preto cestuje po svete. Je mi jej ľúto.“
„S tým by som ti rada pomohla, ale asi nemôžem. Nad arkánmi nemám žiadnu moc, no oni môžu ľahko zničiť mňa. Urobím však niečo, aby som jej pomohla. Nájdem nejaký spôsob, to ti môžem sľúbiť.“
„Ak sa nenávidíte, tak prečo by si jej chcela pomôcť?“
„Nenávisť medzi nami a arkánmi je stará už veľmi dlho. Tak dlho, že nikto zo žijúcich arkánov nevidel niekoho z nás. Už veľmi dlho, celé generácie arkánov sa venujú niečomu úplne inému ako tomu, na čo boli stvorení. A ja som asi posledná svojho druhu. Som zraniteľná a potrebujem priateľov. Nikto nie je silnejší, ako arkáni. Nechcem proti nim bojovať, no viem, že by oni chceli bojovať so mnou. Možno mi s týmto budeš môcť pomôcť.“
„Do vojen sa nevyznám, nič o tom neviem.“
„Najdôležitejšia vec na vojne je poznať svojho súpera. Viem, akí sú arkáni a oni si myslia, že vedia, aká som ja.“
„Môžeš im povedať, kto si. Tak sa možno dohodnete bez boja.“
„Poslať im správu? To je dobrý nápad. Musela by som sa však stretnúť len s časťou. Keby som sa stretla s viacerými, tak by sa ma pokúsili zabiť. Ako ten, ktorého tu držal Marinus.“
„Prečo si ale myslíš, že by ťa chceli zabiť? Zatiaľ si nič zlé neurobila. Si veľmi milá a pomáhaš ľuďom.“
„Boli na to vytvorení. Národ bojovníkov, ktorí sa nezľaknú a neustúpia. Majú jediného nepriateľa. Áno, mňa. Kedysi boli veľké vojny, keď sa naše čary stretli s ich mečmi. Výsledok je taký, že som asi jediná žijúca. Ak chceš, poviem ti o starých vojnách niečo viac.“
„Rada by som videla Lussiu. Odtrhla si ma odtiaľ, bude sa o mňa báť.“

	Ciali si sadla a v zamyslení povedala niekoľko slov v neznámom jazyku. Prudko vydýchla, ako keby dostala nepríjemnú otázku, na ktorú sa odpovedá iba veľmi ťažko.

„Ak by som ťa tam vrátila, tak by si stratila svoju krásu. Viem, že sa ti to možno nebude páčiť, ale rada by som ostala s tebou. Máš dobré srdce a nezaslúžiš si utekať. Si doma tu a kde len budeš chcieť. Postarám sa o teba.“
„Nikto by sa nemal starať o mňa ale ja by som sa mala starať. O Lussiu. Úloha, ktorú nezvládam a nedokážem, ale chcem. Už viem, aký je svet a nechcem pred ním utekať. Pôjdem tam, kam pôjde ona.“
„Nemôžeš ísť stále za ňou. Ste odlišné. Vychovala si ju a teraz je na vlastných nohách. Niekoľko krát ti jasne naznačila, že by si priala, aby ona bola tou staršou, pretože by sa dokázala postarať o teba lepšie ako ty o ňu.“
„V tom máš pravdu. Na nič sa nehodím.“
„Ale no tak, také niečo by si nemala vravieť. A okrem toho, už si to spomínala predtým a nesúhlasím s tým. Máš možnosť urobiť zmenu. Povedz mi, kto by si prial nejakú zmenu? Koho poznáš?“ Ciali dolovala odpovede na otázky s neskutočnom trpezlivosťou.
„Ak by sa mohla nosiť voda na vozíkoch, tak by to nebola pre nikoho ťažká práca.“
„O to som sa už postarala. Najskôr sa spevnila cesta a potom sa vypracovali pevné vozíky na vodu. Ak chceš, môžem ti ich ukázať.“
„Ty nepotrebuješ pomoc. Všetko ťa napadne oveľa skôr, ako mňa.“ Larynia mala smútok v očiach a zároveň hnev. Na svoju vlastnú nešikovnosť.
„Stovky cyklov to nenapadlo vôbec nikoho a ja som sa inšpirovala nápadom, ktorý si ty s Lussiou vymyslela a odskúšala. Skoro vás to stálo život, pretože si sa tým postavila proti tradíciám, ktoré sú vymyslené úplne nesprávne.“
„Chcela som iba pomôcť sestre.“
„A pomohla si. Zaslúžila si si za to uznanie, ale až teraz. To nie je správne.“
„Čo je ale správne? Na to nikdy neprídem. Na nič takéto sa nehodím.“
„Si presne taká, akú potrebujem.“
„Prosím?“
„Zamysli sa. Priateľstvo trojice mocných, ktoré vládne v krajine, ktorá je široko ďaleko známa svojou spravodlivosťou. Ríša dobra, kde nikto neplače a nikto nie je sám. To je moja vízia.“
„Trojica?“
„Áno. Zástupkyňa tých, ktorí stvorili život, tých, ktorí ho udržiavajú a tých, ktorí naozaj žijú svoje životy.“
„Z toho som nepochopila vôbec nič.“
„Chcela by som prezentovať vládu troch žien z troch národov. Jednota je práve v rešpektovaní rozdielností a myslím, že by to bolo veľmi šikovné. Konečne niekto, kto môže reprezentovať ľudí a viesť ku vzdelaniu a kultúre.“
„Ako to myslíš, že konečne niekto?“
„Ľuďom vládnu náboženskí fanatici, vojenskí velitelia a králi s titulmi, ale bez múdrosti.
„Kto má byť v tej trojici?“
„Napadá ťa niekto z daniov, maniov a ľudí?“
„Už si dobre nepamätám, kto je kto. Som len obyčajné dievča, nemôžem si všetko hneď zapamätať. Všetko zabúdam. Donedávna som ani nevedela, že je aj niekto iný ako ľudia, kto dokáže rozprávať.“
„Veľmi rada ti to objasním. Daniovia sa pokladajú za prvých na svete. To oni vytvorili život a každému kvetu, každému steblu trávy i každému zvieraťu vdýchli niečo, čo by si nazvala dušou.“
„To si ty?“ Larynia bola zaskočená. Cítila sa veľmi hlúpo. Obyčajná vedľa neobyčajnej. Dievča, ktoré nedokáže nič, vedľa ženy, ktorá dokáže všetko.
„Nie, to nie som ja. Patrím medzi maniov, aj keď už sa necítim ako jedna z nich. Maniovia sú zlodeji duší. Démoni posadnutí ničením. Vládcovia a mocní čarodejníci.“
„Chceš ukradnúť moju dušu? Tak ako si ju ukradla Lilien?“
„Presný opak. Lilien je tu, ak chceš, môžem ju zavolať. Máš moje slovo, že som jej neurobila vôbec nič. Prajem si vládnuť, spolu s ňou. A s tebou.“
„So mnou? Ale ja o tom nič neviem. Som rada, že nechceš vládnuť sama. Prajem ti to. Naozaj sa na to ale nehodím. Lussia vždy chcela vládnuť a starať sa o ostatných, má na to dobrú hlavu. Lepšiu ako ja.“
„Nemusíš sa ľutovať. Tolerancia je o rešpekte. Si veľmi odlišná, no to neznamená, že si horšia.“
„Keď tak hovoríš o tolerancii, prečo nechceš vládnuť s niekým z arkánov?“
„Teraz mi pripomínaš svoju sestru. Výborne. O arkánoch nevieš všetko. Na niečo také sa nehodia.“
„Ani o ľuďoch neviem všetko a niekedy vôbec nič. Som pritom človekom. Ľudská bytosť. Ziggy je arkánka a vie o ľuďoch viac ako ja. Nie je to len preto, že pochodila svet. Vie toho veľa, pretože má oči otvorené. Hodila by sa na takú úlohu viac ako ja. Ktokoľvek z ľudí alebo arkánov by sa na to hodil viac ako ja.“
„Ktokoľvek z arkánov a veľa z ľudí by nechcelo mať so mnou nič spoločné. Preto si výnimočná. Ak sa každý dozvie, že som jedna z maniov, tak sa začnú naozajstné problémy. Bola som dlho prekliata, zmenila som sa. Chcem byť úplne iná ako ostatní, ktorí tu už dávno nie sú. To, čím som sa narodila, je pre mnohých oveľa dôležitejšia ako to, čím naozaj som. Je to utrpenie, ak urobíš pre všetkých to najlepšie, čo môžeš, no napriek tomu nemôžeš povedať, kým si. Alebo kým si bola v dobách, ktoré si už pomaly ani nepamätáš. V starých časoch boli tresty veľmi prísne, do konca života v jednej cele. Niečo, čo si pamätáš aj ty. Chvíľu nariekaš, chvíľu máš hnev a ak urobíš niečo naozaj zlé, tak to oľutuješ. Možno za chvíľu, možno za deň, ale oľutuješ. Zvyšok iba trpíš.“ Ciali nepotrebovala kúzla na to, aby urobila na Laryniu silný dojem.
„Nechcem ťa odsudzovať za niečo, čo si kedy urobila alebo neurobila. Musíš ale vedieť, že mám z teba strach. Veľmi si mi ublížila tou hviezdou.“

	Ciali sa znovu hlboko nadýchla. Pripravila sa na odpoveď, ktorá jej mohla všetko pokaziť. Necúvla pred výzvou a skúsila to. Bez kúziel a bez klamstiev, na rovinu. Zodvihla ruku, zatvorila oči a na dlani sa objavila ďalšia hviezda, obklopená modrastým plameňom.

„Hviezdy sú najsilnejšou zbraňou. Dokážeš sa cez ňu dostať do niekoho iného. Odhaliť aj tie najväčšie tajomstvá a donúti ťa použiť úplne všetko proti nim. Proti nepriateľom i proti tým, na ktorých ti veľmi záleží. Hlavný dôvod, prečo som bola prekliata, je výroba hviezd. Áno, to ja som ich vytvorila v dávnych dobách. Najkrvavejšie bratovražedné vojny boli spôsobené tým, čo som vyčarovala práve ja. Nikto nedokáže spočítať, koľko ľudí a všetkých ostatných zahynulo. Teraz mám možnosť aspoň trochu napraviť to, čo som urobila. Snažím sa pomáhať a ak by som do konca života pomáhala všetkým, čo teraz žijú na tejto planéte, stále by to nebolo dosť.“
„Neviem, ako...“ Larynia chcela niečo povedať, ale jej hlások rýchlo zanikol. Nečakala niečo takéto. Bola smutná, plná súcitu, no čoskoro súcit nahradil hnev. Zovrela ruku v päsť a celou silou udrela čarodejnicu do tváre.
„Na tvojom mieste by som urobila to isté. Len silnejšie.“
„Teraz mi vnútiš tú hviezdu a prinútiš ma znovu poslúchať na slovo. Urobíš zo mňa svoju bábku.“
„Presne naopak. Neurobím to a mrzí ma, že som s tými hviezdami ublížila v minulosti. Dokážem však niečo, o čom asi nevieš.“
„Čo také?“
„Dokážem ti povedať, že na celom svete je teraz trinásť hviezd, vrátane tejto. Môžem ich vypnúť, všetky naraz. Ak si to praješ.“
„Samozrejme, že si to prajem. Na to sa nemusíš pýtať. Každému tie hviezdy ubližujú.“
„Ak to urobím, moja sila poklesne. Je to veľká obeta, ku ktorej by nikto z môjho rodu nepristúpil.“
„Neviem, čo na to odpovedať.“
„Na niečo prídeš. Bola by som ale rada, keby si ostala pri mne. Mám moc pomôcť ľuďom, no problémovú minulosť. Možno práve ty budeš mojou vstupenkou ku vyššej moci, aby som mohla pomôcť viac ľuďom.“
„Alebo viac uškodiť.“
„Je to, bohužiaľ, tiež možné. Minimálne riziko, ale je dobré, ak s ním niekto počíta. Myslím, že je správne priznať to dopredu.“