Princezná

	Prebudenie bolo iné, ako všetky ostatné. Žiadna zem, slama alebo staré deravé deky. Posteľ z neznámeho, jemne voňajúceho dreva, pokrytá kožušinami z neznámych zvierat. Nebezpečné šelmy, na ktorých sa dobre spí. Larynia bola úplne zmätená. Kde to som? Ako som sa sem dostala? Čo sa vlastne stalo? Dotkla sa svojej hlavy. Viac inštinktívne, zo skúseností, ako z potreby. Vyspala sa výborne a tak, ako asi ešte nikdy v živote. Cítila sa sviežo, oddýchnuto a samozrejme zmätene. Niekde bola, ale nevedela kde.

	Okná boli dobre zakryté, takmer žiadne svetlo neprichádzalo do vnútra miestnosti. Vstala z postele a potkla sa o topánky. Nečakala, že budú priamo tam. Tie jej, úplne obyčajné. Vedľa nich narazila na ďalšie, s kúskami tej istej kožušiny, ktorá bola na posteli. Skúsila si ich. Presne jej veľkosť, sedeli výborne. Pohodlné a príjemné, nie ako tie jej, úplne obyčajné. Vstala len pred malou chvíľou, ale už si začala zvykať na luxus. Otvorila okno a nevychádzala z údivu. Okamžite sa samo otvorilo ďalšie okno a za ním ďalšie a ďalšie, až boli otvorené všetky. Tmavá miestnosť, v ktorej spala, bola úplne jasná, plná ranného svetla. Jemný vetrík jej zvlnil vlasy. Zamierila k najbližšiemu zrkadlu. Som krásna, ešte stále som krásna. Nikdy som nebola krásna tak dlho. Keby som len mohla mať tieto havranie vlasy naveky. Bolo by to tak úžasné. Myslela som si, že ma Ciali urobí krásnou iba na chvíľu. Prečo som stále krásna?

	Tanečným krokom vyšla z miestnosti a ocitla sa v známom svete. Chrám, obrovský a známy, mal svoje časti, do ktorých sa dostal iba málokto. Jedno z dverí, do ktorých Larynia nikdy nevošla, viedlo do izby, kde strávila noc. Tvárila sa a cítila, že sa dostane všade. To, čo bolo zakázané, je teraz povolené – vďaka tomu, že tu už nevládne Marinus, ale niekto úplne iný. Namiesto tyrana víla. Laryniu napadli kvety. Ciali ich má rada, ako každá víla a ako každá žena. Okrasné kvetiny sa podľa jej znalostí nachádzali hneď vedľa chrámu. Niekedy ich tiež polievala. Vodou z rieky, pretože voda z blízkeho jazera sa považovala za posvätnú. Vybehla z hlavnej budovy, keď si všimla zaujímavú vec. Nejaký obchodník z ďalekých krajín sa na ňu zapozeral a pustil pri tom džbán, ktorý mal v rukách. Zničená nádoba, z ktorej vytekala neznáma tekutina, mu bola pri nohách. Nepohol sa, len sa stále díval na ňu. Na Laryniu, ktorá ako keby na chvíľu zabudla, že je krásna. Vďaka kúzlu, nie vďaka vrodeným vlohám a úsiliu. Ciali z nej urobila nádhernú mladú ženu, akú videla v zrkadle, ale akú dobre nepoznala a nevedela, ako sa má správať. Vždy bola krehkým dievčaťom a nevedela sa rýchlo zmeniť svojim správaním na dámu.

	Spýtala sa prvých ľudí, ktorých stretla, kde môže nájsť Ciali. Nerozumeli jej, alebo aspoň nerozumeli časti toho, čo povedala. Adresovali jej otázku, v ktorej sa pýtali na to, kto je ten alebo tá Ciali. Nikdy o nikom takom nepočuli.

„Ciali... nikdy ste o nej nepočuli? Bola mäsožravá palma.“
„Larynia, si v poriadku? Opeknela si, to áno, ale nepieklo ti prisilno na hlavu?“
„Teraz je tu, namiesto Marina.“
„Myslíš tú... vílu?“
„Áno, ju. Kde je teraz?“
„Je kdesi na severe. To je všetko, čo vieme.“

	Cítila sa zvláštne. Ako keby niečo nebolo v poriadku. Nevedela, ako sa dostala do postele. Do tej krásnej a veľmi pohodlnej postele, do ktorej by sa asi málokto dostal len tak. Taký, ako ona, by sa tam určite nedostali ani omylom. Na Ciali mala čerstvé spomienky zo včerajšieho dňa, keď veľkej čarodejnici jednu vrazila. Je to zvláštne, niekoho udriem a dostanem za to odmenu od toho istého človeka. To sa môže stať iba mne. Veľmi jej na mne záleží. Vysvetľovala mi to, ale aj tak to nechápem. Každý ju nasleduje a ja jej mám s tým ešte pomôcť. Fakt neviem ako.

	Poprechádzala sa pomedzi ľudí a nechápala vôbec nič. Nedokázala pochopiť ostatných, no s pochopením samej seba mala oveľa väčší problém. Bola krásna a vynikala oproti ostatným. Tie najkrajšie dievčatá, ktoré sa trápili hladom a po skončení prác tancovali skoro do odpadnutia, sa s ňou nemohli porovnať. Ako keby božská krása Larynie zvýrazňovala nedostatky krásy ostatných okolo. Bolo jej ľúto, čo sa dialo. Vždy si priala byť pekná a priala si tiež byť najkrajšia, príjemná na pohľad pre každého. Byť ženou, ktorej by sa chcel dotknúť každý muž a pozvať ju niekam. Už vtedy ju napadla prvá myšlienka, keď bola ešte dievčaťom so snami, že raz ju bude obdivovať každý. Stalo sa. Mala obdiv pre krásu, no nie skutočné priateľstvá. Pripadala si ako obraz, namaľovaný veľkým majstrom. Obraz ženy, na ktorú je dobré sa pozrieť, pretože to poteší srdce. Čo sa ale dá iné robiť s obrazom?

	Všimla si, ako sa schádzal dav. Bohatí i chudobní, muži i ženy, bojovníci so zbraňami i ženy, ktoré sa starali o kvety. Zhromažďovali sa na mieste, kde mával Marinus svoje zapálené reči. Jeho kreslo, ku ktorému viedol červený koberec, však bolo prázdne. Koberec sa tiahol medzi ľudí, delil ich na dve polovice a špeciálne na to určení sluhovia ho práve odkrúcali. Jeden koniec bol pri kresle, druhý len niekoľko krokov od miesta, kde stála Larynia. Pozreli na ňu ľudia, ako keby od nej niečo očakávali. Od tej, ktorá nebola navyknutá na to, aby od nej niekto niečo očakával. Plnila čo mohla, no viac z poslušnosti ako z vlastnej šikovnosti.

	Veľkolepé zhromaždenie pod holým nebom sa začalo nervózne vrtieť. Ozýval sa šepot a neskôr výkriky. Bola ticho, nemiešala sa do vecí, ktorým nerozumela. Aj preto jej dlho trvalo, kým pochopila, že každý čaká práve na ňu. Všetkých by aj videla, keby si dlaňami nezakrývala tvár. Vždy bola nenápadná, alebo sa aspoň snažila byť. Jej sestra sa často dostala do problémov a nechcela ešte viac zvýrazňovať jej prítomnosť. Teraz ale bola Lussia kdesi ďaleko preč a pre Laryniu bolo prichystané sedadlo a očakával sa prejav.

	K vystrašenému dievčaťu, ktoré sa skrývalo v tele krásnej ženy, sa vybral muž. Nevedela jeho meno, ale mal svoju vážnosť. Po Marinovi najvyšší sudca. Závidil Larynii jej miesto, ktoré predtým patrilo Marinovi a v jeho neprítomnosti jemu. Naznačil jej, že by bolo dobre, keby sa už konečne dostala do kresla. Vraj sa už dávno malo všetko začať.
„K pozornosti sa dáva, že táto skupina ôsmych ľudí sa previnila voči dobrým mravom a našej najvyššej a jedinej správnej viere, voči vode. Nech pristúpia bližšie.“

	Na viditeľné miesto, po ľavici kresla s Laryniou, sa postavilo osem ľudí v reťaziach. Zbičovaný, niektorí oslepení, unavení a hladní. Nebol na nich pekný pohľad a Larynii sa rozbúšilo srdce. Znovu sa jej vôbec nezdalo to, že niekto trpí hneď vedľa nej, kým ona si sedí na pohodlnom kresle.

„Previnili sa a zasluhujú trest,“ povedal muž smerom ku divákom. Jeho hlas bol iný, ako keď rečnil v súdnej miestnosti. Nebolo to ale len prostredie, ktoré menilo hlas. Bolo to hlavne to, že ešte nevidel nikdy Laryniu alebo nejakú inú ženu v tom kresle. Nevedel si na to zvyknúť a nevedel, čo ešte očakávať. Pozrel na ňu. Jeho úloha skončila a ona mala teraz pokračovať. Pridali sa ku nemu všetci a množstvo očí sa sústredilo len na ňu.
„Neviem, aká je presne moja úloha. Ešte som tu nikdy nesedela.“ Nechtiac rozosmiala všetkých. Nezdalo sa jej to vtipné ale bola rada, že trochu zlepšila náladu. „Čo presne urobili?“
„Rozkradli jedlo a hlavne vodu, ktorú my, všetci, uctievame ako najsvätejšiu.“
„Rada by som sa spýtala ich, čo presne urobili. A prečo.“ Dav divákov bol úplne ticho. Za celé cykly, čo tu vládol Marinus, nič také neurobil a Ciali ešte zatiaľ nikoho nesúdila. Rodilo sa prekvapenie za prekvapením a za ním znak súhlasu.
„Mojich šesť detí a moja žena. Hladovali sme. Pracovali sme, ale nemali sme dať čo do úst. Boli sme z najnižšej triedy.“
„Tak dosť, ako sa opovažuješ zaťažovať svojou neschopnosťou nás, urodzených! Mal by si...“
„Nechaj ho pokračovať,“ povedala Larynia úplne ticho. Zistila, že kreslo i jej postavenie jej spôsobilo veľkú vážnosť. Možno im môžem práve ja pomôcť. Asi to chápem. Ak by som bola ku ním dobrá, tak by som mohla niečo zmeniť k lepšiemu. A niekedy možno aj celý svet. Ako si to priala Lussia.
„Ako si dovoluješ? Ty jedna...“
„Ak nechceš, aby sme hneď po nich začali preberať teba, tak už nič nehovor. Chcem byť spravodlivejšia ako Marinus a ty.“


	Ticho, spôsobené šokom, striedal ďalší šok. Pre ňu. Bola obľúbená. Ľuďom sa páčilo to, ako sa dokázalo toto dievča postaviť problémom. Svojou ľudskou tvárou.

„Môžeš povedať ešte raz, čo si urobil? Nikto ťa nebude prerušovať.“
„Ďakujem vám, ďakujem vám! Volám sa Jares a toto je moja žena Halia. Máme spolu šesť detí. Pracovali sme ťažko a všetci. Bol som na stavbe a ukladal som kamene, moja žena ošetrovala rany ostatným a deti nosili drevo, železo i kameň. Nemali sme jedlo, aj keď sme pracovali. Prišli sme o dom. Museli sme ale pracovať ďalej. Rozhodol som sa kradnúť, aby som sa nasýtil a aby som nasýtil ženu a deti. Kradol som iba ja, nikto iný z rodiny.“
„Myslíš, že si pracoval tak, že by si každý z vás mohol dopriať jedlo a vodu?“
„Určite áno.“
„Mal si dostať dosť jedla a vody od chrámu. Ak si nedostal, tak je niekde chyba a treba to napraviť.“
„Nemôžem ukázať na toho, kto mi to spôsobil. Oslepili ma.“
„Týmto teba a tvoju rodinu zbavujem viny a žiadam, aby bolo pre vás všetkých zabezpečené jedlo. Ak chcete ďalej pracovať, tak musíte za to dostať jedlo a samozrejme zlato. Päťdesiat zlatých ti vydám ja, z bohatstva, ktoré tu nechal Marinus.“

	Občania boli najskôr štastní. Našli niekoho spravodlivého. Spravodlivosť ale má vždy dve strany. Takmer všetci boli z prvej kasty. Nepáčilo sa im, že sa niekto zastáva až priveľmi tých chudobných. Ešte viac sa im ale nepáčilo, že prvý nevinný po dlhej dobe, ktorý dostane ešte aj zlato za to, že kradol, je z najnižšej kasty. Nesúhlas bolo počuť čoraz silnejšie. Larynia nevedela, čo urobila zlé a o ovládaní davu nevedela už vôbec nič. Priala si, aby mohla byť pri nej Ciali. Potrebovala jej pomoc. Nevidela ju. Rozmýšľala, čo by tak mohla urobiť. Možno sa jej niečo stalo alebo tu dlho nebude. Mala by som to vyriešiť sama. Ešte pred chvíľou ma mali radi a teraz idem znovu na nervy.

„Koľko ľudí je teraz vo väzení?“
„Nikto, víla tam nikoho neposielala. Každý z tých, ktorých poslal ešte Marinus, je už určite mŕtvy,“ odpovedal bývalý sudca.
„Odteraz by sa malo väzenie zrušiť. Nikto by nemal zomrieť takým spôsobom.“
„Nemôžeš len tak zrušiť niečo, čo je tu už dlho a je potrebné na nastolenie poriadku.“
„Môžem a urobím to hneď. Odteraz je väzenie zrušené!“
„Nechápeš to, nemôžeš len tak zrušiť väzenie. Nič s tým neurobíš.“
„Ale áno, urobím. Od teraz je zrušené. Sama som tam skoro zomrela. Znepáčila som sa Marinovi a tak ma tam dal. Bez nejakého súdu. Hodil tam mňa, moju sestru i Durfa. Ktorý tiež slúžil Marinovi.“
„Viem dobre, kto je Durf a dobre mu tak.“
„Je to dobrý človek. Je tu ešte niekto ďalší na súdenie?“

	Dovliekli zaujímavú ženu. Bledú a slabú. Ledva sa držala na nohách a telo mala pokryté ranami od biča. Zdrapy oblečenia boli sfarbené krvou. Postavili ju tam, kde predtým stála rodina. Larynia sa na ňu pozrela a uvedomila si, že ju už videla. Bola s ňou v tuneli. Skrývali sa počas útoku na hrad.