Jeho problém je porucha osobnosti závislých od moci
Foto N - Tomáš BenedikovičFilip Obradovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Po posledných udalostiach už niet pochýb o tom, že takýto človek nemôže riadiť republiku.
Aktivujte si odber e-mailových upozornení na nové články v téme Robert Fico. Ak si odber rozmyslíte, zrušiť ho môžete jedným klikom z ktoréhokoľvek e-mailu, ktorý vám pošleme.

Je to už desať rokov, čo nás Robert Fico ubezpečoval, že on už v roku 2014 v politike nebude. Krivdili by sme mu však, ak by sme tvrdili, že sa minimálne o odchod z politiky nepokúšal.

Kedysi naozaj rozumel tomu, čo sa deje s politickými lídrami, ak sú na samom vrchole dlhšie ako dve volebné obdobia. Myslel si, že sa poučil na osude Vladimíra Mečiara, ale aj Mikuláša Dzurindu a odíde, skôr ako bude potrebovať ochranku aj na toaletu.

Lenže v čase svojej najväčšej slávy dostal v prezidentských voľbách výprask od amatéra Andreja Kisku a vtedy niekedy pochopil, že to nebude také ľahké. Popravde – bolo by, ale ono to mal byť odchod iný. S poctami, do váženej funkcie a so servisom, ktorý prislúcha ústavným činiteľom.

Žil v predstave, že to má preddohodnuté s prezidentom a stane sa predsedom Ústavného súdu. Bolo to síce pred rokom, pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale čo s tým predsa on má? Veď sa aj ukazuje, že žiadna talianska mafia napojená na úrad vlády za vraždou nestojí, tak prečo by do tých Košíc nemohol ísť? Kiskovi to pomôže, Pellegrinimu to pomôže, Dankovi to pomôže a aj tomu Bugárovi. Všetci chcú, aby odišiel, a predsa mu to nechcú umožniť. Kde je na svete spravodlivosť pre historicky najdlhšie úradujúceho premiéra štátu, ktorý vyhral štvoro parlamentných volieb po sebe? Prečo mu všetci ubližujú?

Volá sa to Hubris syndróm. Porucha osobnosti, ktorá sa môže rozvinúť u osôb závislých od moci a o ktorej dvaja britskí neurológovia napísali po prvýkrát pred desiatimi rokmi. Paradoxne vtedy, keď Fico hovoril o roku 2014. Medzi štrnástimi klinickými znakmi, ktorými sa porucha prejavuje, sú staré známe: zjavné pohŕdanie inými, strata kontaktu s realitou, nervózne či bezohľadné činy alebo prejavy nekompetentnosti. Mimochodom, v jeho remesle to nie je nič výnimočné.

Nikto nebol u nás pri moci tak dlho ako on. Desať rokov premiérom, de facto jedenásť vládne Slovensku, z toho štyri roky na to bol úplne sám. Vezmime si labilnejšie povahy. Taký Andrej Danko je vo vrcholovej politike len necelé tri roky, nie je premiérom, preferencie okolo osem percent a vidíme, aké mu to robí problémy.

A potom ten alkohol. Robert Fico nie je Winston Churchill, žiadne záblesky geniality, strategického kumštu či schopnosti rozhodovať v prospech krajiny a nie výlučne v prospech seba tam nie sú. Po tom, čo pre svoju pýchu dopustil zablokovanie Ústavného súdu, nie je pochýb o tom, že takýto človek nemôže riadiť republiku. V racionálnejšom svete ani stranu nie.

V Smere tomu rozumejú, ale neurobia nič, čím by Fica ešte viac verejne znemožnili a ponížili. Všetci tí, ktorí uvažujú rozumne aj po dlhom pobyte v politike, ho mentálne opúšťajú. No neexistuje, aby urobili stranícky prevrat. Jednak sú lojálni, puto medzi nimi je silné, aj keď si často nevedia prísť na meno, a v neposlednom rade niet ani lídra, ktorý by sa na to dal. Ten jediný, ktorý by to z pozície svojej popularity mohol byť, si na veľkú konfrontáciu so šéfom strany stále netrúfa.

Druhá vec je, že v strane chápu, že Ficovo správanie je ďaleko za hranicou normálnosti. Nechcete mať na pozícii predsedu strany človeka, ktorého jediným autentickým spojencom je už len hysterický exot z Facebooku Ľuboš Blaha. Chcete vyhrať prezidentské voľby s uznávaným diplomatom Marošom Šefčovičom, ale ako, keď Robert Fico nezvláda základné úlohy?

Preto sa ho pokúsia uzemniť, vysvetliť, že by bolo dobré vrátiť sa na najbližšie týždne k ľudskej dôstojnosti a základnému systému plnenia úloh a povinností. Napríklad ráno vstať zavčasu, oholiť sa a pracovať. Vydržať viac ako tri hodiny. Ak mu zostali zvyšky racionálneho uvažovania, pochopí to už len preto, že je to aj v jeho záujme.

Lenže ak si to aj uvedomí, potrvá to len chvíľku, maximálne do konca prezidentských volieb. Potom príde reč na to, čo s ním ďalej. Môže sa spoliehať naďalej na Ústavný súd. Je síce hlúpe a málo pravdepodobné, že by sa mu to nakoniec podarilo, ale v jeho stave nemožno vylúčiť, že sa na to upne.

Plánom B môže byť aj úvaha, že opäť sa stane silným predsedom strany, ktorej už hodný čas ubližuje a robí jej hanbu aj medzi vlastnými. Tento scenár však kríva hneď z dvoch dôvodov. Jednak strana mu to nedovolí, a on zas nepôjde proti nej, ak nechce, aby po jeho boku zostal fyzicky len Blaha a jemu podobní.

A ešte je tu stav jeho mysle a tela. Robert Fico je naozaj unavený a jeho čerstvá ambícia utiecť do Košíc aj vtedy, keď nemá žiadny plán, ako to vybaviť, zasa ukazuje, že je mentálne už preč. Všetko mu je jedno, len jeho odchod nie. Kto vám uverí, že zrazu chcete byť opäť lídrom, ktorý si váš rešpekt, dôveru a úctu zaslúži?

Bude ešte zloba, budú ešte pokusy o pomstu tým, ktorí chudákovi znemožnili odchod adekvátny jeho postaveniu. Lenže z tohto človeka už žiadny Orbán nevyrastie. Žiadny autoritár či diktátor, tie časy, keď tak mohol urobiť, našťastie, nevyužil a dnes je tak ďaleko od formy, že bude rád, ak si udrží akú-takú úroveň.

Bol to Robert Fico, kto vlani v dokumente RTVS Premiéri povedal, že „kým vás ohovárajú a robia vám zle, tak žijete, keď vás začnú ľutovať, tak je s vami veľmi zle“.

Dámy a páni, je to tu, Fica už môžeme iba ľutovať.

Tento text ste mohli čítať vďaka vášmu predplatnému Denníka N.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte na editori@dennikn.sk.
Vážime si vašu podporu.