Rozhovor medzi dievčatami pokračoval. Vymieňal si novinky a najrôznejšie názory. Larynia zisťovala, že akýkoľvek slovný súboj nad sestrou nevyhrá. Nemá ma to silu. Bála sa pokračovať a radšej ustupovala. Nevedela, čo má robiť. Odkedy sa prvý krát výraznejšie zastala sestry, začali sa robiť veľké zmeny v jej živote. Cestovala, spoznávala svet a zisťovala, že sa nikde nehodí. Poznala malú časť sveta, úplne maličkú, no aj tak bol už teraz pre ňu obrovský. Nevedela kam ďalej a nechcela nič podnikať. Ciali, maniovia, arkáni, Durf, Ziggy, Marinus, voda, viera, to všetko jej prúdilo vo všetkých myšlienkach. Búrka v hlave, ktorá išla vybuchnúť. Tlačila všetko v sebe a ukazovala len svoju naivitu a zbabelosť.

„Povedz jej to, povedz,“ ozývalo sa jej v ušiach a v celej hlave. Nevedela, odkiaľ prichádza ten hlas. Nebol to hlások Lussie ani drsný hlas Ziggy. Hlas sladký ako med z tých najsviežejších kvetov. Našepkával jej, čo má robiť.
„Nepoviem.“
„Povedz!“
„Nepoviem!“
„Čo nepovieš? S kým sa rozprávaš?“ Lussia si všimla, ako Larynia niečo hovorí. Niečo, čo nie je určené jej.
„Ale nič, nevšímaj si to.“
„Je ťažké si to nevšímať. No tak, povedz mi, čo ťa trápi. A s kým si sa rozprávala.“
„To nie je dôležité, zabudni na to.“
„Budem hádať. Mala si v rukách hviezdu, takú ako som mala ja a ostal po nej hlas. Niekto ti chce povedať niečo, čo ťa oslabí. Niekto chce, aby si prišla o priateľov, aby si bola sama, slabá a zraniteľná.“
„Lussia, ako to môžeš vedieť? Vôbec ťa nespoznávam.“
„To je veľmi jednoduché, myslí mi to a poznám to. Mám s tým skúsenosti. A trochu je to o šťastí. Mne môžeš povedať, čo ti našepkáva nejaký hlas. Nemôžeš to v sebe držať na veky.“
„Nepovieš to Ziggy?“
„Poviem.“
„Nepovedz.“
„Prečo by som to nemala povedať? Je to niečo, čo ti tlačí hlúposti do hlavy. Možno ti ona pomôže.“
„Mne už nepomôže nikto.“
„Nikto? Dobre, zavolám ju, ostaň tu.“ Lussia išla ku miestu, kde bolo zhromaždenie. Ziggy, Marinus, Ramael, Durf a pár vojakov.

	Malá vyvýšenina, strážená vojakmi. Marinus a jeho najspoľahlivejší vojvodca, ktorý sa otvorene postavil proti nemu, diskutovali spoločnom postupe proti čarodejnici. Údaje o vojenskej sile a taktike a ľudských stratách z jednej strany, z druhej reči o viere, o vode a predurčení kontrolovať ľudí. Diskusia bola veľmi živá, plná hrozieb a prázdnych sľubov. Bolo až neuveriteľné, ako sa každý dostal nejako do nepriazne osudu. Stačilo, aby neškodnú, mäsožravú palmu, niekto premenil na nebezpečnú krásku. Lussia išla za Ziggy. Len tak, na slovíčko. Tú ale viac bavili všetky tie vojenské dohady a jej prirodzené srandičky, ako robenie akejsi podpory pre tých, čo to v hlave nemajú úplne v poriadku. Hlavné slovo skackalo, každý sa do diskusie zapojil a po skončení dostal pohľady plné súhlasu, alebo nesúhlasu.

„Čo zase chceš?“ Ziggy nervózne nasmerovala svoj hlas na Lussiu, ktorá do nej stále dobiedzala.
„Môžeš sa pozrieť na Laryniu? Niečo s ňou je.“
„S ňou je stále niečo. Raz jej šibe, potom jej šibe viac, neskôr jej šibe z lásky a ešte viac jej šibe, keď o nejaké tie lásky príde. A vôbec, ona ťa požiadala o to, aby si išla za mnou?“
„To nie.“
„Tak prečo ju nenecháš trochu na pokoji? Prežila si toho asi dosť a tak je jasné, že má niečo s nervami. Všetci máme. Česť výnimkam, mne sa nervovať nechce. Ani s tebou. Takže ak neprinášaš nejaký nápad, ako sa zbaviť tej démonickej paničky, tak nás nechaj rozmýšľať.“
„Keby na ňu viacerí strieľali z rôznych strán, tak by nemohla zneškodniť všetky strely.“
„Výborné. Počuli ste tu všetko? Máme riešenie. Preberte to, ja sa zatiaľ pozriem na tú slečnu. Čo si sa o nej dozvedela?“
„Má v hlave hlasy. Neviem, čo sú zač a ako sa tam dostali, ale môže to byť pre ňu veľmi nebezpečné.“
„Čo tie hlasy hovorili? Nie niečo ako pozabíjaj ich všetkých, poodtínaj im končatiny a z vnútornosti urob guláš?“
„Ziggy!“
„Čo?“
„Prestaň s tým!“
„Ešte som nepovedala, čo by mohlo byť korenie.“
„Ty sa nezmeníš, však?“
„U nás, arkánov, je jedna krásna filozofia. Smejte sa nám, že sme každý iní, my sa smejeme vám, že ste všetci rovnakí.“
„Takže ty chceš byť iná?“
„Či chcem byť originálna, inteligentná a kreatívna? To vieš, že nie.“
„Prečo nie? Aha, už chápem. Povedala si nie, pretože každý iný by povedal áno.“
„Nie.“
„Nie?“
„Ale áno. Len ťa skúšam. Ako dlho má tie hlasy?“
„Neviem, ale vraj jej už nikto nepomôže.“
„Zaujímavé, s takýmto niečim som sa už stretla. Podľa mňa ju niečo trápi.“
„To je ono? Na to si prišla? Že ju niečo trápi?“
„Viem o tom jeden okamih. Čo si čakala, že vymyslím niečo na dvadsať kníh? Dám do toho filozofiu celého sveta, všetky tie mystické vecičky a budem o tom meditovať?“
„To nie, ale niečo viac.“
„Fajn. Niečo ju trápi a veľmi ju trápi, že ju to trápi. Spokojná?“