Denník N
Slovensko
Komentáre
Koronavírus
Svet
Denník E
Šport a pohyb
Ďalšie
Darovať predplatné
Moje konto

5. decembra 2021 12:36
Knihy
Život je príliš krátky na to, aby sme ho márnili s Dostojevským. Dve storočia s toxickým spisovateľom
Radim KopáčRADIM KOPÁČ
Deník NDENÍK N

Vasilij Perov: Portrét Dostojevského, výrez, 1872. Reprofoto – Google Art Project
Vasilij Perov: Portrét Dostojevského, výrez, 1872. Reprofoto – Google Art Project
Odoberať
Päť článkov týždňa od redakcie kultúry Denníka N. Aktivujte si newsletter jedným klikom.
Fjodor Michajlovič Dostojevskij je považovaný za jedného z najväčších ruských spisovateľov. Mal vplyv na dlhý rad autorov dvadsiateho storočia: na psychologickú prózu, existencializmus, absurdnú literatúru.

Jeho Zápisky z mŕtveho domu, Zločin a trest, Besy alebo Bratia Karamazovovci patria do kánonu svetovej literatúry. Tento rok má hneď dvojité výročie: 11. novembra 1821 sa v Moskve narodil, 9. februára 1881 v Petrohrade zomrel. Český literárny historik Martin C. Putna ponúka v nasledujúcom rozhovore trochu kritickejší portrét jubilanta.

Má zmysel si tie tohtoročné výročie pripomínať?

Pripomínať určite, ale asi tak, ako sa pripomína vstup Červenej armády do Československa v roku 1945. To znamená – oslavovať určite nie.

Hovoríte teraz o autorovi alebo o jeho diele?

Iba štrukturalisti to rozlišujú. Ja na toto náboženstvo neverím.

Takže Dostojevskij-človek je obsiahnutý v Dostojevskom-spisovateľovi?

Súvisí s ním. Dielo vždy súvisí s autorom. Štrukturalisti to skúsili vyvrátiť, ale vývoj literatúry aj čitateľstva ich dennodenne popiera. Vyučuje sa to síce dodnes na školách, ale na školách sa koniec-koncov vyučoval aj marxizmus-leninizmus.

Prečo to porovnanie s Červenou armádou? Čo je na Dostojevskom také negatívne?

Je to s ním rovnako dvojznačné ako so vstupom sovietskych vojsk do protektorátu v štyridsiatom piatom. Červená armáda síce ukončila jednu okupáciu, ale začala okupáciu inú: namiesto nacizmu komunizmus. Dostojevskij vytvoril niektoré diela, ktoré sú fantastické a dajú sa dodnes čítať, zároveň je ale osobnosťou toxickou, plnou nenávisti a zlých ideológií.

Konkrétne?

Konkrétne ide o veľkoruské mesiášstvo, antisemitizmus, explicitné pohŕdanie Poliakmi ako komickými podľuďmi alebo celkom vážne mienený výklad katolicizmu ako náboženstva démonického a protikresťanského.

To posledné je vložené do úst postave vraj „kristovskej“, a to kniežaťu Myškinovi v románe Idiot. Fakt, že ostatné postavy to nechápu, je z hľadiska autorskej stratégie práve dôkazom, že nie sú poriadni kresťania.


Prečítajte si
Zlatý vek na porcelánových šálkach
Vôbec najstrašnejší je Denník spisovateľa. Ale napríklad aj Besy obsahujú šialenú tézu: že revolucionárov vlastne splodil európsky liberalizmus, a teda de facto každý, kto sa rozhliadne smerom k Európe, sa stáva zradcom národa a viery a otcom besov.

Je veľmi ťažké rozlíšiť túto literárnu kvalitu, predovšetkým tú psychologicko-hlbinnú, od ideológie a patológie, ktorou je to presiaknuté. Myslím si, že lepší než desiatky kníh o Dostojevskom je známy obraz Emila Fillu z roku 1907…

Čitateľ Dostojevského?

Tento portrét chlapa, ktorý zúfalo sedí nad nejakým pohárom, zrejme vodky, najskôr tesne pred samovraždou. V tom obraze je ale jedna chyba: ten chlap má nad sebou katolícky kríž, a mal by tam byť kríž pravoslávny. Keby Dostojevskij tento obraz videl, tak by kričal a Fillu preklial: „Ako môžete ten heretický, bezbožný, pápeženský kríž ukazovať v súvislosti s mojimi dielami?!“


Emil Filla: Čitateľ Dostojevského. Reprofoto – Národná galéria Praha
Akú knihu má „čitateľ Dostojevského“ podľa vás v ruke?

Keď počítame s lepšou verziou, číta si Zápisky z podzemia alebo Zločin a trest, teda povedzme toho Dostojevského zo stredného obdobia, ktorý ešte nie je taký toxický. Pretože je negatívny. To znamená, že ukazuje temné stránky ľudskej duše. V tom je Dostojevskij geniálny ako málokto iný.

Keby som mal vybrať jedno Dostojevského dielo, ktoré by mal človek čítať, potom by to boli rozhodne Zápisky z podzemia. V tom texte sa v zásade nič nedeje, len hrdina si v tomto temnom, príšernom Petrohrade, meste na močiaroch, zaznamenáva svoj duševný rozklad a premýšľa, akého všetkého hnusu je schopný. Je to paradoxné: tam, kde je Dostojevskij negatívny, je pozitívny, a tam, kde chce byť pozitívny, začína protivne kázať; to je prípad Idiota, Bratov Karamazovcov alebo Denníka spisovateľa.

Prečo Denník spisovateľa?

Ak chceme Dostojevského pochopiť, môžeme určite opomenúť niektoré jeho slabšie diela, ako napríklad Výrastok, čo je jedna z mnohých variácií na tému, ale rozhodne nemožno opomenúť práve Denník spisovateľa. Nie je to totiž žiadny denník, je to súbor jeho časopiseckých textov.

Tak ako mal Jakub Deml svoje Šlépěje a Šalda Zápisník, mal Dostojevskij Denník spisovateľa. Všade je tá patológia veľmi podobná. Pri Dostojevskom výkriky o tom, aké je Rusko skvelé a geniálne, ako nám patrí Carihrad a ako nechápe – hoci tvrdí, že rozhodne nie je antisemita –, prečo sa židia stále sťažujú, že sa im v Rusku žije tak zle; veď keby vládli oni nám, zaobchádzali by s nami oveľa horšie! Toto nech si každý prečíta.

Kde sa v Dostojevskom tá toxicita vzala? Unikol na poslednú chvíľu trestu smrti, skoro dekádu prežil vo vyhnanstve, bol gambler, epileptik, pijan – súvisí to s tým?

Samo o sebe nie. V Rusku predsa trpel skoro každý. Žiješ v Rusku, budeš trpieť! V base, vo vyhnanstve, budeš zakazovaný, budeš musieť piť zlý alkohol. A aj keď budeš veľmi vysoko postavená cirkevná alebo kágébácka sviňa, ani to ťa nezachráni pred rizikom, že môžeš dopadnúť zle. A boli v Rusku autori, ktorí trpeli podobne ako Dostojevskij, aj oveľa horšie, ale neprevrátili to v šovinistickú patológiu ako on.

On sa jednoducho rozhodol, že chce hlásať pozitívny program, a hlásal to najreakčnejšie, najhlúpejšie prepojenie: pravoslávie, cár a prostý ľud. „Prostý ľud“ je pritom jedna z najstrašnejších vecí na svete. Ten pojem milujú diktátori a demagógovia. A tí chcú vždy jediné – moc.

To ale nie je úplne odpoveď na otázku, kde sa v Dostojevskom tá toxicita vzala.

Prostredníctvom rodiny, vzdelania, vtedajšej ruskej spoločnosti to nepôjde. V ruských dejinách nájdeme mnoho príkladov ľudí, ktorí boli z horších rodín, s horším vzdelaním a strávili vo vyhnanstve alebo v gulagu viac rokov, ale to, čo z tej skúsenosti vyťažili pre svoj svetový názor, bolo úplne odlišné.

Zoberme si Solženicyna, Šalamova a Barkovovú, troch najvýraznejších autorov literatúry gulagu dvadsiateho storočia: každý podáva úplne odlišné svedectvo o tom, čo to bol gulag. Rovnako tak v českej katolíckej literatúre prvej republiky: prečo bol Reynek svätý muž a Deml ľudský netvor? Psychoanalyticky to možno možno stopovať, ale vysvetliť to definitívne nemožno.

Na úvod zaznelo, že v prípade Dostojevského je autor a jeho dielo jeden celok…

To ale nutne neznamená pozitivistický biografizmus: vtedy sa mu stalo to a to, a preto napísal toto. Takto jednoduché to nie je. U Dostojevského je kľúčové to úplne vedomé, racionálne rozhodnutie: budem kázať pozitívny program! Aj keď je to program úplne debilný: cár, cirkev a ľud alebo Rusko je veľké.

Bol vo svojej dobe Dostojevskij výnimka, alebo spisovatelia okolo neho, tesne pred ním či tesne po ňom hovorili rovnakou rečou?

Začína sa to Gogoľom, Dostojevského najvýznamnejším predchodcom. Zatiaľ čo Dostojevskij je geniálny v opisovaní rozkladu, Gogoľ je geniálny v satire. Tiež u neho ale zrazu prišlo rozhodnutie písať pozitívny program – druhý diel Mŕtvych duší a korešpondencia, v ktorej velebí cára, cirkev, gubernátorov a nevoľníctvo. Potom sa čoskoro „upostil“ na smrť, pretože jeho duchovný otec mu hovoril: „Si hriešny, Gogoľ, posti sa, inak prídeš do pekla!“

Z Dostojevského nasledovníkov je najvýznamnejší Solženicyn: geniálny ako dokumentarista, ktorý však svojím posledným dielom Dvesto rokov spolu skončil pri rovnakom šovinizme a antisemitizme. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že kto čítal Denník spisovateľa, už nemusí čítať neskorého Solženicyna. A nájsť možno, samozrejme, aj autorov porovnateľného formátu, ale netoxických: Puškin, Lermontov, Turgenev, Tolstoj, Čechov, Bunin…

Vystúpil niekto za Dostojevského života proti tým jeho nacionalistickým, antisemitským, imperiálno-šovinistickým rečiam?

Polemizovali s ním mnohí. Sprava aj zľava. Polemizovali tí ešte pravoslávnejší, ktorí mu vytýkali: toto nie je poriadne pravoslávie! Keď Dostojevskij zobrazil v Bratoch Karamazovcoch starca Zosimu ako ideálneho svätého muža, ktorý všetkým rozumie a rozpráva s jednoduchou sedliačkou o jej husiach, tak mnísi, podľa ktorých Zosimu napísal, sa ozvali, že tento obraz je skreslený – že nie je dosť pravoslávny.

A kritika išla, samozrejme, aj zľava, od tých demokraticky zmýšľajúcich. Najviac asi v súvislosti s Besmi, ktorí zobrazujú revolucionárov ako ľudí doslova posadnutých diablom. Pokiaľ ide o negatívnu analýzu, Besy patria v Dostojevskom k tomu najlepšiemu.

Zato tie vizionárske pasáže, že Rusko je pacient, ktorý sa už uzdravuje… Haha. Ako sa pacient uzdravil, vidíme dnes, stoštyridsať rokov po Dostojevského smrti. A mimochodom: fakt, že sa Dostojevskij a jemu podobní obrátili k viere a stali sa z nich takí strašní šovinisti, je veľkou obžalobou mentality ruskej pravoslávnej cirkvi. Nie jej teológia, nie liturgia – ale jej spoločenská prax.

Pokiaľ ide o tú Dostojevského toxicitu, spomenuli ste ešte jeden moment: nenávisť k Poľsku a Poliakom.

Áno, to je tá hlboká, inštinktívna nenávisť medzi Rusmi a Poliakmi, ten večný spor o to, kto bude vládnuť priestoru stredovýchodnej Európy. Pripomeňme si, že svojho času Poliaci obsadili Moskvu a dosadili svojho princa na moskovský trón; toto im Rusi nikdy neodpustili.

Od osemnásteho storočia ale začala byť ruská armáda silnejšia, pretože samoderžavia stavajú lepšiu armádu ako štát, ktorý je relatívne demokratický, a Rusko začalo Poľsko postupne obsadzovať, likvidovať a brutálne potláčať. Ruské potláčanie poľštiny a poľskej kultúry v devätnástom storočí je mimoriadne nechutné a plné pohŕdania. Dostojevskij nehovorí „Poliaci“, ale „Poliačikovia“.

Dal by sa dnes Dostojevskij dobre čítať, keby sme všetky tieto fazety jeho toxicity filtrovali? Keby ostali len tie kľúčové motívy a témy, ako rozštiepenie osobnosti, závrat z hry, pocit menejcennosti, pocit výnimočnosti?

Všetka psychopatológia, ktorú Dostojevskij spracováva, je nadčasová. A tým je jednoznačne inšpiratívny pre literatúru dvadsiateho storočia. Ale ako hovorí ukrajinský kritik Oleksandr Bojčenko: „Nečítajte ruskú literatúru, škodí zdraviu.“ Je vo svetovej literatúre mnoho lepších spôsobov, a netoxických, ako zobrazovať patológie. A ľudský život je príliš krátky na to, aby sme ho márnili so šovinistickým Dostojevským.

Takže čítať miesto Dostojevského Dvojníka skôr Stevensonov Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda?

Napríklad.

Hovoríte o Dostojevskom veľmi kriticky, ale vo svojich Obrazoch z dejín ruskej religiozity z neho citujete snáď najviac. Ako to ide dokopy?

Je to úplne jednoduché: na Dostojevskom sa veci skvele dokumentujú. To je podobné ako s Demlom. Keď citujem z Demla, nie je to preto, že by som ho miloval, je to tým, že ponúka výborný dokumentačný materiál. To nie je literárna estetika, to je literárna sociológia. Takto napokon pracoval Masaryk v Rusku a Európe. Dostojevskij poskytuje skvelý dôkazný materiál proti ruskému šovinizmu a „hlúposti“ väčšiny pravoslávnych cirkevníkov.

Našiel sa v českých krajinách v minulom storočí niekto, kto by hovoril tak ostro proti Dostojevskému ako vy?

Určite. Práve Masaryk.

A v Rusku?

Napríklad Nabokov. Aj keď ani ten nie je mojím úplne obľúbeným autorom, ale z iných dôvodov. V jednom zo svojich románov má však geniálnu poznámku: Rusi vždy všetko riešia „Tolstojevským“.

Nech už sa hovorí o Európe, politike, manželstve, otroctve, sociálnej otázke, o čomkoľvek, Rus vždy vytiahne „Tolstojevského“, teda buď Tolstého, alebo Dostojevského, pretože tam je takzvane všetko.

Na to je latinské príslovie: timeo lectorom unius libri – bojím sa čitateľa jednej knihy. Tí, ktorí hovoria, že v „Tolstojevskom“ je všetko, svedčia len o svojej vlastnej hlúposti. Ani ako evanjelický kazateľ nehovorím, že v Biblii je všetko. Niečo tam je a niečo tam nie je.

Nadviazal niekto v Rusku na Dostojevského po Dostojevskom?

Určite. Napríklad sociálny kriticismus sa v sovietskej ére mohol, diskusia o pravosláví nie. Tých autorov je mnoho. Na detailnú kresbu vyhnanstva v Zápiskoch z mŕtveho domu nadväzujú okrem iného už spomínaní Šalamov a Solženicyn. Alebo napríklad Valentin Rasputin, ktorý sa etabloval ešte v sovietskej ére a pomaličky, opatrne sa skrze velebenie starej civilizácie prepracoval k téme pravoslávia.

Je tá pôvodná Dostojevského toxicita, ako hovoríte, viditeľná aj v dnešnom Rusku?

Bezpochyby. Český komentátor Thomas Kulidakis v jednom zo svojich textov z poslednej doby napísal, že niektorí dnes nenávidia Rusko natoľko, že nečítajú ani Dostojevského. Geniálna veta.

Nie tým, čo chce povedať, ale tým, čo prezrádza. Prezrádza totiž myslenie dnešných ruských švábov, aj tých po česky píšucich. Žiadne argumenty, len fňukanie. Nemáte radi Rusko! Nemáte radi Dostojevského! Nechápete hlbiny jeho viery!

Lenže v Dostojevskom žiadna viera nie je, len nenávisť a pravoslávne kecy. Jedna pasáž je však geniálna zase tým, čo prezrádza: kapitola z Bratov Karamazovcov o „veľkom inkvizítorovi“ a „mlčiacom Kristovi“.

Existuje mnoho výkladov, prečo Kristus mlčí. Písali o tom Solovjov, Berďajev, Rozanov a mnohí ďalší. Čo to vlastne je: kritika katolíckej cirkvi, kritika pravoslávnej cirkvi alebo vari kritika každej cirkvi?

Mlčiaci Kristus – to je jediná autentická podoba Ježiša Krista u Dostojevského. Ten, ktorý je nútený počúvať a mlčí. Všetky ostatné kecy o Kristovi v Dostojevskom sú číre rúhanie. Rúhači nie sú Sartre alebo Sade, ktorí hovoria, že Pán Boh nie je. Rúhač je ten, kto berie meno Božie nadarmo v mene svojej „hovadnej“ nacionálnej ideológie.

[Knižný obchod Denníka N: Predávame len to, čo sami čítame.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.


Knihy

Viliam Klimáček
Choď za Kalim, možno to vydá

Katarína Strýčková
Napísala knihu o ľuďoch, ktorých po vojne nútene vysťahovali z Bratislavy. Každý jeden osud je absolútne tragický, hovorí
Kultúra

Patrik Garaj
Dizajn nemusí byť luxus a konzum, je to znak osobnej kultúry, tvrdí kunsthistorička Ľubica Hustá

Oliver Rehák
Čo teraz môžu urobiť festivaly Grape a Pohoda

Denník N
Ktorá kniha vás tento rok najviac zaujala? (anketa)

Patrik Garaj
High 5ive: V zákulisí Apokalypsy. Fotografický denník z útrob legendárneho filmu
Alexander Balogh
Etienne Cornevin. Z Paríža do slovenských ateliérov
12,90 € 10,90 €

Teraz najčítanejšie
1.Trnka navádzal klamať výrobcu teplomerov. Keď odmietol, košický župan si zverejnil klamstvá v jeho mene

2.Najväčší domáci developer investuje v Londýne a Berlíne, podiel Slovenska klesne k 10 percentám

3.Športový newsfilter: Vlhová robí rozumný krok vzad, aby sa posunula vpred

4.Fraška alebo najlepšie preteky F1 za dlhý čas? Nebezpečne rýchla Džidda ukázala na rozsiahlu sivú zónu v pravidlách

5.Klub ekonomických analytikov kritizuje Matovičove 500-eurové očkovacie poukážky

6.Čo teraz môžu urobiť festivaly Grape a Pohoda

7.Choď za Kalim, možno to vydá

8.Týždňový newsfilter: Výsledkom váhania vlády už o pár dní môže byť ešte tvrdší lockdown pre všetkých

9.Predĺženie lockdownu nie je isté, v koalícii je spor o výhody pre očkovaných, školy aj o povinné očkovanie

10.Naozaj sa žiadna nemocnica nezruší? Odborník na reformu odpovedá na 7 otázok od pacientov

11.Londýnsky zápisník: Hviezda Borisa Johnsona začala padať a narazila na realitu

12.Ľudia prestanú nakupovať, hneď ako dostanú impulz, že je všetko zatvorené, hovorí spolumajiteľ štyroch Intersportov

13.„To snáď nie je pravda. Toto je vojna!“ Ako Hitler rozpútal najkrvavejší konflikt v dejinách

14.Prečo je zaočkovanosť Maďarov na Slovensku vyššia? Vplyv Budapešti je len jedným z dôvodov

15.Euroligy: Mourinho po debakli ignoroval novinárov. Zarábame viac ako vy, odkázal im

O denníku N
Redakcia
Knižný obchod
Inzercia
Financovanie
VOP
Ochrana údajov
Kontakt
info@dennikn.sk
Twitter
YouTube
Instagram
RSS
Techbox
HistoryWeb
HistoryWeb
Kinečko
Futbalisti vo svete
Rešpektujeme Etický Kódex novinára
Späť nahor
Copyright © N Press s.r.o.

×