AKT I: Dookola o tom istom
Sudca
	Lenivo otváram oko, potom aj druhé. Snažím sa nahmatať budík, ktorého zvuk ma vytrhol z krásneho sna. Neviním ho za to, aj keď mi to tá potvora malá krpatá socialistická robí každé ráno. Neviem, čo by som robil bez neho. Keby som meškal tak, ako minulý týždeň, určite by ma za to niekto zabil. Následne by som bol otvoreným človekom. Viac, ako obyčajne, alebo ako je zdraviu prospešné. Nemotorne dávam budík tam, kde býva pravidelne. Kúsok od oka, na jemne šmykľavom povrchu. Vždy ma napadne geniálna myšlienka, posunúť ho trochu inde. Premiestniť a každé ráno nezhodiť. Myšlienka je veľmi dobrá, ale spracovanie za veľa nestojí. Hlavný dôvod je ten, ktorý je s ľuďmi už tisíce rokov. Niekedy sa jednoducho nechce.

	Raňajky, to je u mňa pár rožkov a niečo, čo sa nájde a neutečie pred mojimi rukami. Zablúdilo do mňa niečo, čo je podľa reklamy zdravý a chutný jogurt, no viac to pripomína sopel z mamuta. Na seba slušné oblečenie, na ktoré nadávam ako najpohanskejší pohan a mení mi náladu zo zlej na príšernú. Musím chodiť medzi ľuďmi slušne, aby som mohol neslušne poslať každého do niektorého telesného otvoru. Hlúpe pravidlá. Nemám čas sa nad tým zamýšľať. Natlačím nohy do topánok, zabuchnem dvere a ako ťažký intelektuál sa zamýšľam, prečo nemám kľúče vo vrecku. Tie sú zavesené, úplne slušne a hneď pri dverách. Škoda len, že z opačnej strany. Pozriem na mobil, načerpám len tak zo vzduchoprázdna dvojlitrovku adrenalínu do krvého obehu a utekám, čo mi sily stačia.

	Ďakujem bohu za to, že vymyslel meškajúce autobusy. Prečo vlastne nemeškajú všetky? Dajú sa stihnúť, dopravia kde majú dopraviť a hotovo. Nádhera, úsmev na tvári. Meškajúce autobusy sú záchranou pre tých, ktorí si potrpia na spánok. Skutočný a so snami, nie len krátke vypnutie, prerušované hlúpymi povinnosťami a totálnymi exotmi, ktorí vyžadujú pozornosť aj o polnoci. Otravy s telefónom na uchu, ktoré nepochopia potrebu spánku u ľudí. Trvalý spánok, to by bolo. Vražda mobilom. Za otravovanie v spánku by bola poriadna rana do spánku. Uff, to by bol kriminál. Sedím si v autobuse a teším sa na nenávidenú prácu. Neviem, ako sa dostanem domov a kedy, ale ani náhodou sa mi nad tým nechce uvažovať.

"Okamžite za šéfom! Chce Vás vidieť," povedala mi presladeným hlasom jeho sekretárka.
"Kde asi idem, kočka?"
"Nepotykali sme si a nebuďte drzí!" Nálada sa jej obrátila o sto osemdesiat stupňov, možno ešte o tri viac.
"Dobre, dobre, len sa ukľudni."
"Príde za dve hodiny. Má stretnutie."
"Čože? Mám ísť za ním okamžite a to tu ani nie je? Osem minút po polnoci mi volá, že tu mám byť o ôsmej. Mohol som veselo spať, ale nie. On niečo múdre rozkáže a ja sa mám postaviť na hlavu!"
"Láskavo prestaňte používať tieto výrazy v mojej prítomnosti a príďte za dve hodiny, alebo si sadnite na zadok a čakajte!"
"Nechcem sedieť na prdeli tu, chcem ležať doma v posteli alebo na gauči. Zavolajte tomu šéfovi, že som tu. Nech láskavo vykráka, čo má na tej svojej čiernej duši a ja to potom veľmi dôsledne odignorujem."
"Nezavolám mu, má stretnutie a nepáči sa mi Váš postoj."
"Nie si prvá, ani posledná, tak to nerieš."

	Odišiel som z tej škaredej budovy, ktorá by ani termitom nechutila. Vraj klenot architektúry. Iste. Marťania z Venuše by urobili niečo štýlovejšie. Aj tí divní indiánkovia zo severu, čo si tak radi iglu stavajú. Mohli mi to povedať na pracovnom pohovore, že budem pracovať v zrúcanine, za nízky plat a pre šéfa, ktorý je ale totálny hňup. To ešte pekne hovorím. Vždy mi niečo vyvedie. Zamieril som svoje kroky do prvej reštiky. Predražené všetko, od zmrzliny po kyslé uhorky. Sadnem si a začnem pohľadom rátať zrniečka na telke. To je telka, ako sa patrí. Keby taká padla niekomu na hlavu aj z jediného metra, nuž, mal by som robotu. Jednoduchú, len dať do papierov, že daný nešťastník je ďalšou obeťou televízie, ktorá sa na nás rúti odvšadiaľ.

	Vysedávam, keď tu príde taká nejaká drobná slečna so žuvačkou a znudeným výrazom. Vraj čo si objednám. Ako správne nevydarený hosť vyberiem peňaženku, porátam centy a zalamujem rukami. Nič dievča, nič nebude! Pekne som jej to aj zopakoval a tá odhopkala niekde k pultu. Rovnako ako ja sa zapozerala na telku. Akýsi film, na prvý pohľad nejaká nemecká romantická fraška. Trochu ma to prekvapilo. Vždy, keď sa pozriem na telku ja, vidím reklamu. Teraz je to ale film. Spomínaj čerta, už je to tu. Vraj paušál taký a taký. Načo? Mám zmiešané pocity z tých veľkých firiem, čo robia tie mobilné veci. Dookola stále to isté. Všetci. Nutné zlo, veľké príjmy a hromada reklamy. Najradšej by som to vypol, ale ovládač mi nikto nedoniesol na striebornom podnose. Znudene pozerám na hlúpe akcie a ďalej čakám na šéfa, ktorý má údajne nejaké stretnutie. Možno ho smrť stretla, zaklopala mu na tú hlúpu hlavu a ešte dnes sa mi dostane na stôl. Blbý deň.

	Ako keby toho nebolo málo, zazvoní telefón. Príšerná melódia, ale aj tak najlepšia zo všetkých troch, ktoré sa v tom črepe nachádzajú. Vytasím mobil, ktorý by každý človek od päť do päťdesiat prirovnal skôr k tehle pálenej ako k normálnemu telefónu a poprajem dobrý deň tomu divnému individuu, ktorý mi ho pokazil. Vraj sa niekde flákam a nie som u neho v kancelárii. Márne mu vysvetľujem, že medzi pojmom dve hodiny a dvadsať minút je rozdiel. V reálnom živote by sa to možno aj jemu vysvetliť dalo, ale po telefóne to s takými ľuďmi nie je ľahké. Bez slova som vyšiel z reštiky a zamieril som k tej zrúcanine. Čakala na mňa tá divná sekretárka, ktorá mi tlačila do hlavy kaleráby o meškaní. Čo majú všetci s tým časom? Narodili sa niekde na dátumovej hranici, alebo čo? Viem, že niekde je časový posun nie len z hodiny na hodinu, ale aj tri hodinky hore dole. To môže byť dobrý extrém. Ľavá polovica sa narodí o jednej a pravá o štvrtej. Čo to urobí s človekom? Asi začínam tušiť.

"Tak Pankrác, ako si pokročil s prípadom?"
„Akým zase prípadom?“
„Máš predsa prípad, nepamätáš si? Vypadajú ti dôležité detaily.“
„Ale aké detaily? O čo ide?“ Bolo mi jasné, že tá najväčšia blbosť pod slnkom ide práve šéfovi po hlave. Bude zle.
„Samovražda blízko metra. Máte to?“
„Odovzdal som všetky papiere v pondelok a v utorok sa odpratalo telo. Vo štvrtok som bol na súde, kde som jasne povedal, že to nebola samovražda.“
„Požadoval som plné informácie, nie jednu stranu. Ak NEDOKÁŽETE robiť túto prácu, najmem niekoho iného.“
„Ten chlapík má v hrudi sedemnásť guliek. Nikto by to nedokázal. Smrteľných rán bolo šesť. To nemohla byť samovražda.“
„To nemôžem vedieť, nedodali ste potrebné papiere.“
„Kriste pane, dajte ten sem, dám ho do kopírky a tých dvadsať strán vám dám. Ako môžem o niečom takom napísať veľa strán? Niekto ho zavraždil streľbou z guľometu a našla sa pištoľ. To je tam veľkými písmenami a dal som to aj zvýrazňovačom.“
„Podľa poriadku musia byť zahrnuté všetky okolnosti, aby bolo bolo možné spravodlivo rozhodovať o spáchaní alebo nespáchaní trestného činu.“
„Poviem to jednoducho. Nezabil sa, zabili ho. To hovorím ja, to hovoria dôkazy a to povie každý, kto v inteligencii prekonávať hojdacieho koníka.“
„Takže vy mi tú prácu odmietate napísať a odovzdať. Myslím, že to bude niekoho veľmi zaujímať na personálnom oddelení.“
„Dobre, napíšem to nejako.“ Ustúpil som. Šéf sa len usmial. Veľký sudca, ktorý chce mať všetko pod palcom.

	Pri odchode ma ešte atakovala tá jeho sekretárka podivným pohľadom. Nepáčim sa jej. Nevadí, mám v paži. Nemôžem byť s každým zadobre. Prečo sú ľudia stále iní. Živí ľudia. Samá pretvárka, pocity vlastnej dôležitosti a neuveriteľná snaha mať v niečom poriadok. To by ale najskôr niektorí nemali mať v hlave nasrané. Fakt blázni. Cestujem pešou chôdzou do niečoho, čo by nezasvätený nazval laboratóriom. Kachličky, plášte a nástroje. Sadám si do rohu miestnosti, kde mám malý stolík a počítač na písanie textov. Zapnem všetko potrebné a začnem naťukávať. Naťahujem, rozťahujem a intenzívne nerváčim. Bolo by to fajn, popísať mŕtvolu, keby som ju tu tak mal. Privezie sa, odvezie, ani sme si nepokecali.

	Trochu je to nuda. Robiť poskoka večne spravodlivému súdu. Vražda taká a hentaká, to je stále rovnaké. Jeden pohľad na mŕtvolu a už je všetko jasné. Prehliadka tela úvodnú myšlienku potvrdí alebo vyvráti. Slabšie povahy vyvrátia aj obsah žalúdka. Aj mne sa to stalo, však čo, nikto nie je dokonalý. Teraz mám ale chuť vyvrátiť aj to málo, čo mi do žalúdku dnes prišlo, na tie úbohé tri papiere. Velikánske písmo, opakujúce sa celé vety a literárna úroveň nulová. Škoda, že nemôžem napísať pravdu. Stalo sa toto a takto. Bodka. Koniec. Ámen tma s tromi bodkami. Namiesto toho natiahnuté fakty tak, až sa strácajú a treba ich hľadať. Rýchlo tlačím tie papiere, ešte voňavé, ak sa dá tá farba považovať za voňavú. Niekedy mám pocit, že to funguje na propán-bután kombinovaný s dynamom z bicykla. Sakra aj s papierom. Vždy mi reže žily, keď mi papier reže žily. Síce nie tak žily, ako skôr malicherný kúsok kože. Nádhera, fakt nádhera. Natrepávať hlúpe písmená na papiere a ešte sa nimi porezať. Nevykrvácam, prežijem to, ak nenamáčali tie papiere v arzéne.

	Vlastne sa môžem radovať. Mám kľúče od práce, zabudol som len tie od domu. Natlačil som papiere do niečoho, čo ktosi pomenoval euroobal. Podľa mňa je to aj tak kdesi z Číny, ale dajme tomu. Ponáhľam sa, aby som ešte zastihol toho veľkého človeka, no narazil som len na jeho sekretárku.

„Čo chcete!?“
„Len pomaly, veľká slečna, rád by som dal tieto papiere na stôl. To dúfam môžem.“
„Aké papiere? Nebola som informovaná.“
„Tie, ktoré si odo mňa vyžiadal.“
„Nič o tom neviem.“ Zdvihla telefón a nervózne počúvala, či sa z druhého konca ozve haló alebo podobný zvuk.
„Ak chceš tak mu zavolaj aj desaťkrát, no toto po mne chcel a tak mu to tu položím. Sťažuj sa kde chceš. Čau.“

	Hodil som papiere na veľký stôl so zaliatými kvietkami a odišiel som. Niečo mi ešte vravela, ale bolo to tak príšerne nudné, že som ju odignorovať naozaj musel. Blížil sa obed a pálili ma nevyspaté oči, na ktoré pražilo to sprosté slnko. Nemám nič proti tomu, aby sa usmialo, ale všetko s mierou. Niekedy zabúdam, že je to len velikánska ohnivá guľa, vzdialená od Zeme... stopäťdesiat? Asi tak. Za predpokladu, že si to dobre pamätám. Krk by som na to ale nedal. Spomínam na ten šialený prípad, kde jeden sadista vraždil slnkom. To boli prípady, nie také údajné samovraždy.