„Tak rada ťa vidím!“ Opakovala niekoľko krát Larynia pri objímaní sa so sestrou, od ktorej bola odlúčená. Najdlhšie v jej živote. Videla ju veľakrát cez hviezdu, no osobné stretnutie bolo silnejšie ako čary a múdrosť vekov, ktorá bola potrebná na stvorenie hviezd. Všimla si, že sa jej sestra trochu zmenila. Zmenšila sa, alebo to tak vyzeralo. Povedala jej to.
„Nie, nezmenšila som sa, len už nemusím stáť na špičkách. Mala som to rada, chcela som sa ti čo najviac priblížiť. Teraz ale som, aká som, prijala som to. Nemusím sa už viac na teba podobať, mám pred sebou vlastný život. Vážim si ťa takú, aká si, váž si aj ty mňa. Ak ti nevadí, že som v porovnaní s tebou malá a odlišná.“
„To sa mi páči. Veľmi rýchlo rastieš a dospievaš.“
„Ja dospievam? Nie náhodou ty? Kedysi by si povedala, že je to podľa akýmsi zásadám.“
„Kedysi si ty na mňa naziapala, že nie som tvoja matka.“
„Celkom som na ňu zabudla. Naposledy, keď som na ňu použila hviezdu, tak nič neukázala.“
„Vieš, neviem ako by som to povedala,“ dostala zo seba smutne Larynia a jej krehké slová smerovali do plaču.
„Povedz mi to rovno.“
„Ale to sa nedá povedať rovno.“
„Ale dá sa. Ochorela? Zomrela?“
„Ty len tak povieš takéto slová?“
„Predávali ma na trhu, skoro uškrtili, skoro ma zabili hladom a horúčavou, Ziggy mi vykrútila ruku, poslali za mnou vraha a neskôr ešte aj vrahyňu. Vydržím jedno silné slovo.“