„O niečom by si mala vedieť,“ povedala Ziggy Lussii. „Nájsť arkánov je možné, ak pôjdeš veľa dní na sever. Takú diaľku, že sa tam živá nedostaneš. Neďaleko je ale jeden tábor. Tajný, nikto o ňom nevie. Takmer nikto. Ani ja by som o ňom vedieť nemala.“
„Chceš sa tam dostať a zobrať pár arkánov so sebou. Však?“
„Máš dobrú hlavičku, ale asi vieš, mala by som ísť sama. Teba by asi uvarili a zjedli, mne maximálne hlavu odrežú.“
„Prečo ma tak desíš? Neviem takmer nič o tvojom živote a čo všetko si chtiac alebo nechtiac spôsobila, ale prečo by ti mali ublížiť až tak? Dovoľ mi ísť s tebou a poviem im, že si sa zmenila,“ odvážne ju podporovala Lussia. A prosila, aby mohla ísť s ňou.
„Zmenila? Možno som iná a možno nie. Na to ma počkáš príliš krátko. Pre teba som odvážna cudzinka. A celkom kočka. Pre niekoho som slabá zbabelá...“
„Žena? Bojovníčka? Stopárka?“
„Niečo iné. To radšej nepoviem, vzhľadom k tvojmu veku.“
„Povedz, nebojím sa.“
„Pokazím ti morálnu výchovu.“
„To robíš päť krát denne a ide ti to dobre. Môžeš aj šiesty.“
„Lussia!“
„Ziggy!“
„Neštvi ma!“
„Ja teba? Nie je to tak trochu obrátené? Rovno povedz, čo si pre nich.“
„Môžem sa vyhovárať na to, že neviem, ako sa to povie v tvojom jazyku, však?“
„Nemôžeš!“
„Tak dosť maličká. Skrátka ma nemajú radi a možno ma zabijú skôr, ako vypočujú. Buď silná, áno? Ešte sa uvidíme. Ak sa uvidíme. A ak mi ostane aktuálny počet očí, alebo aspoň polovica.“