Durfova skupina mala viac šťastia. Veliteľ a expert na prežitie takmer hocikde narazil na stopy, ktoré boli čerstvé a veľkosťou odpovedali nohe Larynie. Vyzeralo to tak, že jej vôbec nezáležalo na stopách a na tom, že ju bude niekto hľadať. Pridal do kroku a sekal vetvy, ktoré sa mu dostali do cesty. Narazil na Laryniu, ktorá sa triasla od zimy. Vyzerala rovnako, ako keď ju videl naposledy. Bola len viac špinavá od všetkého toho terénu a minimálne jedného pádu a jej smutné oči sa zameriavali viac na Ramaela ako na neho.

    Bála sa, ako keby jej hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Lásku potrebovala a veľmi chcela, no čokoľvek, čo sa lásky aspoň trochu týkalo, ju robilo ešte viac neistou. Nevedela, či má len tak vstať a ísť s nimi, alebo ostávať. Niečo jej hovorili obaja muži, no nepočúvala ich tak, ako by ich počúvať asi mala. Pohľad na bozkávajúcu Lussiu a Ramaela bola príliš živá, stále pred očami. Durf ju tak trochu necitlivo chytil za ruku a ťahaním zodvihol z kameňa, na ktorom mrzla a chytala nezdravú farbu.

“Poď, nemala by si byť sama,” povedal jej z pohľadom starostlivého otca Durf a zaujalo ho, ako málo sily bolo potrebné na jej zdvihnutie. Bola vychudnutá a slabá, nie len kvôli nedávnemu zraneniu.
“Nepatrím k vám.”
“K nám? A kto tu vlastne patrí? Netrucuj a poď,” vyzval ju k pochodu a tak trochu donútil.
“Počkaj,” zapojil sa Ramael do diskusie a sadol si na kameň vedľa nej. “Niečo ťa trápi, cítim to. Na to netreba čary. Možno ti pomôžem. No tak, čo ťa trápi?”
“Nechaj ma tu, nič mi nie je,” tvrdila Larynia, ktorej to ale nikto neveril.
“Poď drobec, ideme preč. Teba myslím, malý kúzelník, nechajme ju trochu tu, keď tu chce byť.”
“Nemôžeme ju tu nechať, veď mrzne.”
“Práve si potvrdil moje presvedčenie.”
“Aké presvedčenie?”
“Záleží ti na nej. Odpovedáš rýchlo a spontánne, záleží ti na nej viac ako dávaš najavo. Teraz sa ťa spýta Larynia, či ju máš rád a ty povieš áno.”
“Prečo si si s tými vecami tak istý?”
“Pretože si totálne červený. Tak máme vyjasnené a ty, princezná, pôjdeš s nami, však?” Durf ju teraz neťahal, ale ponúkol jej ruku. Ktorú prijala. K úsmevu a radosti všetkých zúčastnených.”
“Kde si sa toto naučil?” Spýtala sa starého vojaka Larynia.
“Na vojne je potrebné poznať nepriateľa. Ak ho poznáš, máš výhodu. Ak ale nepoznáš svojich priateľov, tak žiadnu vojnu nevyhráš. Sme tu všetci priatelia a pomáhame si navzájom, alebo nie?”