ROZHOVOR
Tarantino pre SME: Seriály sú vraj dnes skvelé. Poviem vám, prečo to nie je pravda
Rozhovor

DiCaprio a Brad Pitt

Výber filmov

Ako vznikal rozhovor?
Vtedy v Hollywoode

Recenzia

Podcast
Prečo je jeho film skutočný?

16. aug 2019 o 0:24 KRISTÍNA KÚDELOVÁ


Quentin Tarantino. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+18413
Hollywoodske štatistiky uvádzajú, že QUENTIN TARANTINO má IQ 160. Je chodiacou encyklopédiou filmu, má naštudovanú literatúru aj dejiny hudby.

Keď rozpráva, nestíha ani dýchať, toľko chce toho stihnúť. Rád sa smeje, ale svoje povolanie berie nesmierne vážne. Je presvedčený, že nakrútil film, ktorý sa odlišuje takmer od všetkého, čo je dnes v kine. Je to skutočný film, hovorí.

Volá sa Vtedy v Hollywoode, je o priateľstve vo filmovom biznise v čase, keď prívrženci Charlesa Mansona zabili mladú herečku Sharon Tate, manželku režiséra Romana Polanského. Nemohol to zahrať nikto menší ako Leonardo DiCaprio a Brad Pitt.

Keď mal film premiéru v Cannes, denník SME mal príležitosť stretnúť sa s Quentinom Tarantinom. Čas pri ňom letel šialene rýchlo, lebo bol v dobrej nálade, možno len trochu napätý, či nebude musieť niečo prezrádzať z deja. Toho sa veľmi bál.

Na pár slov sa doň zapojila aj herečka Margot Robbie, ktorá dostala úlohu zavraždenej Sharon Tate.

Ste nostalgický typ? Váš film je poctou starému Hollywoodu.

Neviem. Ľudia sa ma to zvyknú pýtať. Zrejme som nostalgický, aj keď vlastne nostalgický byť nemôžem. Nebol som vtedy súčasťou Hollywoodu. Nič z toho som nezažil, nemám za čím smútiť.

Ale dobre, skúsme si povedať, prečo teda nostalgický som. V roku 1969 som mal šesť rokov. A pamätám sa presne, ako vtedy Los Angeles vyzeralo. Sú to síce detské spomienky, ale môžem ich z hlavy vydolovať. Očistiť ich, pracovať s nimi, pridať k nim aj zopár malých klamstiev.

Viem, aké boli vtedy autobusové zastávky, spomínam si na plagáty, ktoré boli nalepené na múroch, viem, čo hrali v televízii. Nemal som sestru, nepoznal som žiadnych hippies, ale v istom zmysle som bol nimi obklopený. Prečo? Lebo som mal rôzne babysitterky.

Všetky boli dcérami kamarátok mojej mamy. A všetky boli radikálne. Obliekali sa presne tak ako hippisáčky v mojom filme, húlili na našom gauči, kým sa mali o mňa starať. Ale nikdy som na žiadnu nežaloval.

Tajne ste ich obdivovali?

Pozoroval som ich. Jedna ma inšpirovala, lebo bola zvlášť nepríjemná. Karen. Mala byť so mnou, keď som sa vrátil zo školy, niekedy po mňa aj prišla do školy.

Väčšinou sme len sedeli a rozprávali sa.

Jedného dňa šlo okolo nás policajné auto a ona začala divoko vrieskať. Pojeb sa, ty skurvené prasa!, kričala. Wow! To dievča bolo ozaj radikálne! Mal som šesť rokov, bol som vychovaný tak, že k policajtom máme rešpekt. Týmto však zanechala stopy.

Keby ste nakrútili film o súčasnom Hollywoode, aj to by bolo vyznaním lásky?

Nie. Ten ma nezaujíma. Ale pozor, nemám chuť nakrúcať film o ničom, čo sa deje dnes.

Váš film je o minulosti a pritom z neho plynie dojem, že je ukotvený kdesi v bezčasí. Veríte filmu? Veríte, že ho ešte dobré časy stále čakajú?

Verím filmu. Verím mu, aj keď sa jeho podoba mení. Čo dnes znamená chodiť do kina? Dnes sa chodí do kina na filmy o superhrdinoch, na veľkolepé sci-fi, na príbehy o monštrách.

Stále sa nakrúcajú nejaké pokračovania, robia sa remaky toho, čo už bolo pokračovaním, všetko je také isté, len väčšie a ohromujúcejšie. Ísť dnes do kina znamená ísť sa pozrieť na Captaina America. Na Godzilu.


 Hviezdy filmu Vtedy v Hollywoode (35 fotografií)
A to sa vám nepáči.

Nie, verte mi, nechcem to zhadzovať. Keby všetky tieto marvelovky prišli do kina v čase, keď som mal dvadsaťsedem rokov, aj ja by som sa na ne šiel pozrieť.

Myslel by som si, že je to najúžasnejšia vec na svete, že nič lepšie sa nedá nakrútiť. Ale ja mám päťdesiatpäť. Už ich nedokážem vnímať tak a reagovať na ne, ako keby som mal tých dvadsať.

To, že dnes Sony prináša do kín Vtedy v Hollywoode, je tak trochu gamblerstvo. Risk. Ale zároveň viera, že aj takýto film môže v kine zaujať. A nielen to. Je to viera, že sa mu môže v kinách dariť. A veľmi dariť.

Ľudia ešte chcú vidieť skutočný film. Niečo, čo má pôvodný scenár, nie je adaptáciou, nie je niekoho pokračovaním. Pritom ani nemá príbeh. Je to len pár dní zo života niekoľkých ľudí.

Ale tí ľudia niekam smerujú, a je to dramatická, dobrodružná vnútorná cesta.

Quentin Tarantino na premiére filmu Vtedy v Hollywoode v Moskve.
Quentin Tarantino na premiére filmu Vtedy v Hollywoode v Moskve. (zdroj: SITA/AP)
Neodhovárali vás od toho?

Quentin Tarantino

Narodil sa v roku 1963 v meste Knoxville v štáte Tenessee.
Je jednou z najväčších osobností súčasnej popkulrúry.
Prerazil filmom Reservoir Dogs z roku 1992.
S filmom Pulp Fiction (1994) získal Zlatú palmu.
Je držiteľom dvoch Oscarov, získal ich ako scenárista vďaka Pulp Fiction a Divokému Djangovi (2012).
Je známy tým, že vo svojich filmoch mení dejiny, Vtedy v Hollywoode nie je výnimka.
Ohlasuje, že už nakrúti len jeden film.

Nie. Ja sám som rozmýšľal, či by som nemal pripísať nejakú zápletku. Nejaký melodramatický príbeh pre Ricka a Cliffa. Nie. Nie. Mne sa prosto tieto dve postavy páčili a považoval som za pekné a zmysluplné trochu sa s nimi po svete poflákať, stráviť pár dní z ich života.

Mali ste pre nich nejaký predobraz?

Nechcem zachádzať do detailov, aby som nič neprezradil. Ale s takýmito postavičkami som sa stretol, televíznu produkciu z tých čias mám perfektne naštudovanú. Videl som to, zapamätal som si to, môžem s tým teraz žonglovať a baviť sa na tom.

Prečo ste Lea obsadili do úlohy hereckej hviezdy a Brada do úlohy kaskadéra, a nie naopak?

Hm. Leo sa mi zdal na postavu Ricka stvorený. Je v tom veku, že už má takmer dvadsaťročnú kariéru a má práve ten kritický vek, keď človek zle znáša, že sa mu končí kariéra.

Je dojemné, že taký mladý človek ako Rick je už niekým, kto patrí do minulosti. Je len tieňom svojej bývalej slávy.

Len preto dostal túto rolu? Pre svoj vek?

Nie. Je aj druhý dôvod. Leo sa nepovažuje za komika. On je najmä herec, rozumiete? Lenže ja viem, aký dokáže byť vtipný.

Bol som presvedčený, že ho takto musím svetu ukázať, že bude úžasný. Vedel som, že jeho postava bude mať v sebe istý pátos.



Zaujímavé je, ako je zároveň úplne ponorený do toho, čo robí. Sám sebe je najhorším nepriateľom. Keby si veci zrovnal v hlave, bolo by všetko fajn. Ani v nových časoch Hollywoodu nemal takú strašnú kariéru, ako si myslel - čo by za to mnohí herci dali, keby dosiahli aspoň takú.

No a Brad sa mi hodil na postavu Cliffa, ktorý sa smeje na tom, ako Rick podlieha samodeštrukcii.

Vo vašom filme sa mihne viacero skutočných postáv, okrem režiséra Romana Polanského aj taký Bruce Lee.

Je zaujímavé, koľko ľudí sa v spoločnosti Sharon a Romana objavilo. Nielen pri práci, ale aj v štvrti, kde bývali. Obaja sa dotkli životov množstva drobných aj väčších ľudí, bola to celá ľudská sieť priateľov a kolegov.

Napríklad. Sharon Tate kedysi randila s maskérom Jayom Sebringom. Raz na pľaci stretla Brucea Leeho, veľmi sa jej páčilo, ako ovláda bojové umenia. Chcela sa to tiež naučiť, Bruce súhlasil a keď sa zoznámila s Romanom, učil aj Romana.

No a Jay Sebring zas Brucea dohodil producentovi Williamovi Dozierovi, ktorý práve chystal seriál Green Hornet (Zelený sršeň, pozn. red.) Hľadal niekoho, kto by východné umenia ovládal a hodil by sa do úlohy sršňovho parťáka Kata - a Bruce sa mu hodil.

Dovtedy to bol chlapík, ktorý bol detským hercom v Hongkongu, a zrazu, vlastne vďaka Sharon, bol hviezdou.

Bol som šťastný, že som ho mohol zahrnúť do filmu. Jeho bitkársku scénu sme nakrútil na jeden šup a na to som špeciálne hrdý.

Margot Robbie. V Tarantinovom filme hrá zavraždenú herečku Sharon Tate.
Margot Robbie. V Tarantinovom filme hrá zavraždenú herečku Sharon Tate. (zdroj: SITA/AP)
O vás je známe, že ste chodiaca filmová encyklopédia. Ako zvládate vidieť toľko filmov, všetko poznať, mať prehľad v tvorbe toľkých režisérov?

Chcel som všetko vidieť, to preto. Ale už to, bohužiaľ, nestíham tak ako kedysi. Ak niečo pozerám, skôr niečo staršie.

Sledujete televíznu tvorbu?

To je zaujímavá téma. Všetci dnes vravia, aká je televízia skvelá. Úžasná.

Margot Robbie

Narodila sa v roku 1990 v meste Dalby v Austrálii.
Hrala vo filmoch Vlk z Wall Street (2015), Jednotka samovrahov ( 2016) či Ja, Tonya (2017).
Za úlohu krasokorčuliarky Tonye Hardingovej vo filme Ja, Tonya získala nomináciu na Oscara.
V Tarantinovom filme Vtedy v Hollywoode hrá herečku Sharon Tate, ktorú v roku 1969 zavraždili prívrženci Charlesa Mansona.


Dobre, sčasti súhlasím. Ale poviem vám, prečo to nie je pravda. Je únavné, že všetko je v nej spojené, všetko súvisí so všetkým, jedna vec sa napája na druhú. Musíte vidieť každý diel, od prvej epizódy po poslednú.

Ak jednu vynecháte, ste úplne stratený. Čo keď sa mne zachce začať pozerať od štvrtej časti? Ak je seriál dobrý, mal by som sa predsa zorientovať aj tak. Nie?

Videl som veľmi veľa westernových seriálov zo šesťdesiatych rokov. Bol som nadšený, aké fantastické, originálne príbehy to boli. Mali len pol hodiny, ale boli to uzatvorené, zmyslupné príbehy. Nemuseli trvať dvadsať hodinových epizód. Písali ich skvelí autori.

Margot, chceli by ste byť herečkou v tom čase? Boli by ste taká radikálna a sebavedomá ako hippies?

Asi nie. Každý, ak nie je úplný narcis, musí mať o sebe mierne pochybnosti. Nemusí to zrovna prejavovať ako Rick, ktorého hrá Leo DiCaprio. On bol dojemný aj smiešny zároveň.

Tiež mám také chvíle, že si doma prehrávam, čo a ako som zahrala na pľaci, a som z toho zúfalá. V noci sa budím, nemôžem spať, som si neistá ďalším dňom. Ale to je normálne.

Myslíte si, že by ste si obľúbili Sharon Tate, keby ste ju ako kolegyňa stretli?

Keď som čítala scenár, javila sa mi ako čistá, až anjelska postava. Neviem sa s ňou veľmi stotožniť, nemám pocit, že by sme si boli blízke alebo podobné, pretože pre mňa je skoro ako obraz. Obraz dokonalosti.

Nežila dlho, ale zrejme mala nejaké poslanie. Kam vstúpila, to miesto ožiarila, vytvorila dobrú náladu, pomohla ľuďom, ktorí ju nemali. Bola zvedavá, radostná, mala teda všetko, čo Rick nemal. Ona sa asi nikdy na pľaci emočne nezrútila.

Vo filme je krásna scéna, ako sa šla na seba pozrieť do kina. Nikto tam nebol, len pár divákov, ale ona bola šťastná. Do toho sa viete vžiť?

Tak do toho áno. Niečo také som zažila tu na premiére, akurát, že kino bolo plné. Sedela som v kine, pozerala som sa na seba, ako sa pozerám v kine na seba. Sharon, ktorá sa pozerá na Sharon. Myslím si, že som mala na tvári ten istý šťastný výraz, hýbala som sa do rytmu hudby a všímala si, či ma všetci vidia. To bol krásny zážitok.

Patria takéto chvíle k nevinnosti, o ktorej vo filme hovoríte?

Margot: Áno, asi áno.

Quentin: Už len preto, že vtedy stál lístok do kina sedemdesiatpäť centov. Aj na takejto drobnosti vidíte, ako sa všetko zmenilo. Vtedy mohli ísť do kina všetci. Všetci si mohli dovoliť zaplatiť sedemdesiatpäť centov.

Dnes sa z filmov stali divadelné predstavenia na Broadwayi, alebo opera. Sú rovnako drahé. Zaplatíte tridsaťpäť dolárov, keď vezmete aj deti. V roku 1969 to bolo umenie, ktoré bolo určené každému jednému človeku.

Roman Polanski stále žije. Povedali ste mu, že chystáte film o jeho žene, ktorá tak tragicky zahynula?

Nie. Nebol som za ním a nepýtal som si povolenie. Trochu sa poznáme, ale dlho som ho nevidel. Ani teraz. Bál som sa, že by nesúhlasil.

Ako by ste sa cítili vy, keby vznikol film o vás?

Už som sa v nejakých filmov objavil. Neprekáža mi to. Ak zo mňa neurobíte tlsťocha, pokojne si o mne nejaký film natočte.

NAČÍTAVÁM VIDEO...

Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.