AKT X: Čarodejnica

Miesto plné zmien

	Larynia bola zmätená. Bola pri sestre, rozprávala sa s ňou. Nerozumela si s ňou tak, ako kedysi, ale bola šťastná. Niekto, kto jej nič zlé neurobí. S Lussiou mala vždy zvláštny vzťah. Chápala ju, no po chvíli úplne stratila niť. Niečo sa ale zmenilo. Kde je Lussia? A kde sú všetci? Čo sa stalo? Som v sne? Pozrela sa okolo seba. Poznala budovu chrámu. Pamätala si na všetko, čo tu zažila. Všetko, čo súvisí s nosením vody pre bláznivé náboženstvo a ešte bláznivejšieho vodcu.

„Doneste niečo na jedenie, urobíme si malú hostinu.“
„Hostinu? Kde?“ Larynia počula hlas a odpovedala naň. Nehlasne, ako keby len tak, pre seba. Pocítila, ako sa na ňu niekto usmieva.  Otočila sa a uvidela krásnu ženu v zlatých farbách. Ciali bola ešte krajšia, ako kedykoľvek predtým. Muži, ktorí už boli na jej krásu navyknutí, z nej nevedeli odtrhnúť pohľad a ženy závideli a bavili sa iba o nej.
„Tu a pre teba. Tak rada ťa vidím!“ Ciali objala nechápajúcu Laryniu. Objatím ju zmenila. Miesto obyčajného dievčaťa stála vysoká, mladá žena s havraními vlasmi, ktoré sa jej po chrbte vlnili. Odrážalo sa od nich svetlo, ako keby v nich boli drahokamy. Celá sa zmenila na krásku, akou už bola v minulosti.
„Aj... ja ťa rada vidím.“
„Máš v sebe pochybnosti, Larynia, cítim ich v tebe. Nebudem ti klamať a poviem ti úplnú pravdu, nemala som použiť tie hviezdy. Vnucovala som ti svoju vôľu. Teraz už asi vieš, kto som. Kým som sa narodila, kým chcem byť a čo všetko je medzi tým.“
„To neviem.“
„Nezachovala som sa ku tebe tak, ako som sa mala. Zachránila si ma a mala by som ti byť za to oveľa viac vďačná.“
„Prečo si ma odtiaľ uniesla?“
„Vedela som, že ti chýbam. Preto si tu. Nechcem, aby ťa niečo trápilo. Veľmi si prajem, aby si bola spokojná. Pozri sa okolo seba. Použila som tvoje myšlienky a zmenila s nimi svet, aspoň túto malú časť sveta. Nikdy si nikomu nepovedala, že by voda mala byť pre každého. Vždy si si to ale myslela. Myslím, že je to správne a malo by to tak byť všade. Zabezpečiť, aby nikto neumieral od smädu a aby jej mal každý dostatok, to bol tvoj sen. Dostal sa ku mne a ja som využila svoju silu. Môžeš sa pozrieť na ktorú stranu chceš.“ Ciali láskavo vysvetľovala a hladila Larynii vlasy, ktoré neboli skutočné.

	Zapozerala sa. Ľudia, chrám, jazero, všetko bolo tak trochu iné. Ľudia vyzerali šťastní. Niektorí z najvyššej vrstvy v drahých šatách, iní v jednoduchých handrách. Všetci mali dostatok. Aj na diaľku im nič nechýbalo. Po jazere s úsmevom veslovali na člnkoch, prizerali sa na hudobníkov z ďalekých krajín, ktorí hrali naozaj výborne. Započúvala sa aj Larynia. Piesne o krásnych krajinách medzi horami i pri moriach, ktoré z miestnych nikto nepoznal. Zodvihla sa. Chcela si vypočuť hudbu z bližšej vzdialenosti. Okamžite si zvykla na inú chôdzu. Nesmelé kroky mali istotu. Pri chôdzi ako keby jemne tancovala. Šaty sa jej krásne vlnili a nútili ju zdvihnúť ruky. Ako by som letela, pomyslela si a sledovala oči, ktoré sledovali ju. Muži, ktorí s ňou nosili vodu a ktorých si vôbec neobľúbila, úplne uchvátila. Každý jeden by s ňou chcel niečo mať. Mala šestnásť a bola obyčajným dievčaťom, ale nevyzerala na to. Teraz nie. Nebola zvyknutá na to, že sa na ňu niekto pozerá. Aspoň nie tak, ako teraz.

	Podišla bližšie ku hudbe. V tónoch si vybavila horskú bystrinku, ktorá sa ponáhľa pomedzi kamene. Nikdy nič také nevidela na vlastné oči, ale vedela, že ak niekedy také niečo uvidí, bude to presne ako v týchto piesňach. Zaznela ďalšia skladba, znázorňujúca oblohu v krajinách, ktoré sú od púšte tak odlišné. Obrovské dravé vtáky, ktoré dokážu uloviť i človeka, vedľa nich maličké spevavé vtáčiky, ktoré svojim spevom napĺňali oblohu a uší všetkých, ktorí sa započúvali. Poletujúce listy, ktoré pri zapadajúcom slnku hrali všetkými farbami.

„Všimni si tohto človeka,“ ukázala na muža, ktorý obratne narábal dreveným mečom.
„Garnys? Ale on bol už... starší.“
„Aj je starší, ale trochu som ho zmenila.“
„Trochu? Už nevyzerá ako starý človek, ale ako bojovník, ktorý nepozná strach!“
„On aj bol bojovníkom, no pribúdajúci vek mu vytrhol meč z rúk ešte pred tým, ako si sa narodila.“
„On? Bojovník? Ale veď Garnys je... dobrý.“
„Áno, to viem. Dobro a boj však nie sú dve nesúvisejúce veci. Proti ozbrojenému zlu sa musí postaviť ozbrojené dobro. Ten, kto má moc a dokáže brániť seba, môže brániť aj tých, ktorí sa sami brániť nedokážu. Sú ľudia, ktorí zasvätia svoj život ochrane ostatných a zasluhujú si za to veľké uznanie.“
„Prečo to robíš? Dávaš mne krásu, jemu silu, pomáhaš ľuďom od smädu a od hladu.“ Larynia bola zvedavá. Zaujímala ju Ciali, zvláštna bytosť, ktorej sa chcú zbaviť všetci, na ktorých jej záleží. Ziggy pripravuje proti nej plány, Durf tiež a ďalší sa pridávajú k nim. Aj Marinus, ktorého vôbec nemala rada, sa chcel akýmkoľvek spôsobom zbaviť Ciali. Prečo proti nej stále niekto niečo má? Na všetko zabúdam, nezmestí sa mi to do hlavy. Keby tu bola Lussia alebo Ziggy. Ale nie je.
„Dôvod je veľmi jednoduchý. Robím to, čo môžem urobiť. Ak môžem niekomu pomôcť, tak to urobím. Na oplátku niekto urobí niečo pre mňa. Tak by to malo fungovať. Každý je iný, má iné vlastnosti, iné silné a slabé stránky. Je nutné, aby sme si všetci pomáhali, ak chceme prežiť. Ty si pomohla mne a ja sa snažím pomôcť tebe. Niečo ti ukážem, poď so mnou. Chyť sa ma za ruku.“ Ciali ponúkla svoju ruku a Larynia sa jej chytila. Viac zo strachu ako z odvahy. Spolu sa kúzlom dostali do najvyšších komnát chrámu, do ktorých nikto nechodil. Podlaha bola pokrytá zlatými mincami. Všetky boli veľké a ťažké. Za jednu by sa dalo kúpiť takmer čokoľvek a nikto nevedel, že sú tu.
„Kde to sme?“
„Marinova tajná komnata. Niečo z jeho zlata. Objavila som to len dnes a priznám sa, že neviem, ako všetko to zlato využijem. Máš nejaký dobrý nápad?“
„Nikdy som toľko zlata nevidela,“ ostýchavo spomenulo dievča. Sklonila sa, zodvihla jednu mincu a skúsila ju ohnúť v zuboch, ako to niekde videla. „Je to pravé zlato.“
„Áno, je. A je ho tu oveľa viac, ako by mal mať v rukách jeden človek.“
„Neviem rozhodovať o svojom živote a nie to ešte o majetku, na ktorý by som sa nemala ani pozerať. Vedie to k závisti.“
„To bolo vo vodných knihách. A predsa ten, kto tie knihy používal na udržanie svojej moci, má toto všetko. Chcem to zlato použiť. Nie pre seba, ale pre všetkých,“ spomenula Ciali.
„Ale nie je tvoje.“
„Patrí každému. Na každom si dokázal zarábať a tak sa mu zlato hromadilo. Je najvyšší čas vrátiť ho ľuďom. Máš nápad, čo by sa dalo zlepšiť?“
„Na to nie som tá pravá.“
„Si výnimočná. Každý človek je výnimočný a ty nie si horšia. Teraz mi budeš chcieť povedať, že Lussia je múdrejšia a vedela by poradiť lepšie. Vybrala som si ale teba. Ty máš niečo, čo tvojej sestre chýba. Niečo, čo je na svete tak veľmi málo bežné. Hovorí sa tomu dobré srdce.“
„Dobré srdce možno mám, ale nedokážem nič urobiť.“
„To dokážem ja. Si lepšia, pretože si dobrá už od narodenia. Urobila som hrozné veci a tá forma palmy bola mojim prekliatím. Nemám sa za to komu pomstiť. Každý, kto mi kedy ublížil a každý, komu som kedy ublížila ja, je mŕtvy. Dlho, naozaj dlho. Mala som dostatok času na zamyslenie sa. Nad všetkým. Možno sa mi nepodarí byť viac dobrá ako zlá, ale chcem sa o to pokúsiť. Potrebujem šancu. A potrebujem tvoju radu.“
„Moju radu? Ale veď neviem, ako môžem poradiť. Som hlúpa a na nič sa nehodím.“
„Poznám ten pocit. Chceš niekomu dobre, ale nevieš ako na to. Vidíš okolo seba ľudí. Kto by mohol potrebovať pomoc?“
„Nevybrala si si tú pravú, poznám len blízke okolie chrámu a o všetkých si sa postarala tak, ako by som ja nedokázala.“ Larynia sa snažila pomôcť, ale vôbec nevedela ako.
„Povedz mi niečo o Ziggy. Tvoj názor. Čo ju trápi?“
„Nič ju netrápi, je šťastná.“
„Určite ju niečo trápi. Každého niečo trápi. Aj tých najsilnejších, ktorí sú pre ostatných vzorom.“
„Myslím, že sa bojí toho, že sa nemôže vrátiť medzi svojich. Nepovedala o tom veľa ale myslím si, že by bola rada tam, kde patrí. Ale ju tam nechcú a preto cestuje po svete. Je mi jej ľúto.“
„S tým by som ti rada pomohla, ale asi nemôžem. Nad arkánmi nemám žiadnu moc, no oni môžu ľahko zničiť mňa. Urobím však niečo, aby som jej pomohla. Nájdem nejaký spôsob, to ti môžem sľúbiť.“
„Ak sa nenávidíte, tak prečo by si jej chcela pomôcť?“
„Nenávisť medzi nami a arkánmi je stará už veľmi dlho. Tak dlho, že nikto zo žijúcich arkánov nevidel niekoho z nás. Už veľmi dlho, celé generácie arkánov sa venujú niečomu úplne inému ako tomu, na čo boli stvorení. A ja som asi posledná svojho druhu. Som zraniteľná a potrebujem priateľov. Nikto nie je silnejší, ako arkáni. Nechcem proti nim bojovať, no viem, že by oni chceli bojovať so mnou. Možno mi s týmto budeš môcť pomôcť.“
„Do vojen sa nevyznám, nič o tom neviem.“
„Najdôležitejšia vec na vojne je poznať svojho súpera. Viem, akí sú arkáni a oni si myslia, že vedia, aká som ja.“
„Môžeš im povedať, kto si. Tak sa možno dohodnete bez boja.“
„Poslať im správu? To je dobrý nápad. Musela by som sa však stretnúť len s časťou. Keby som sa stretla s viacerými, tak by sa ma pokúsili zabiť. Ako ten, ktorého tu držal Marinus.“
„Prečo si ale myslíš, že by ťa chceli zabiť? Zatiaľ si nič zlé neurobila. Si veľmi milá a pomáhaš ľuďom.“
„Boli na to vytvorení. Národ bojovníkov, ktorí sa nezľaknú a neustúpia. Majú jediného nepriateľa. Áno, mňa. Kedysi boli veľké vojny, keď sa naše čary stretli s ich mečmi. Výsledok je taký, že som asi jediná žijúca. Ak chceš, poviem ti o starých vojnách niečo viac.“
„Rada by som videla Lussiu. Odtrhla si ma odtiaľ, bude sa o mňa báť.“

	Ciali si sadla a v zamyslení povedala niekoľko slov v neznámom jazyku. Prudko vydýchla, ako keby dostala nepríjemnú otázku, na ktorú sa odpovedá iba veľmi ťažko.

„Ak by som ťa tam vrátila, tak by si stratila svoju krásu. Viem, že sa ti to možno nebude páčiť, ale rada by som ostala s tebou. Máš dobré srdce a nezaslúžiš si utekať. Si doma tu a kde len budeš chcieť. Postarám sa o teba.“
„Nikto by sa nemal starať o mňa ale ja by som sa mala starať. O Lussiu. Úloha, ktorú nezvládam a nedokážem, ale chcem. Už viem, aký je svet a nechcem pred ním utekať. Pôjdem tam, kam pôjde ona.“
„Nemôžeš ísť stále za ňou. Ste odlišné. Vychovala si ju a teraz je na vlastných nohách. Niekoľko krát ti jasne naznačila, že by si priala, aby ona bola tou staršou, pretože by sa dokázala postarať o teba lepšie ako ty o ňu.“
„V tom máš pravdu. Na nič sa nehodím.“
„Ale no tak, také niečo by si nemala vravieť. A okrem toho, už si to spomínala predtým a nesúhlasím s tým. Máš možnosť urobiť zmenu. Povedz mi, kto by si prial nejakú zmenu? Koho poznáš?“ Ciali dolovala odpovede na otázky s neskutočnom trpezlivosťou.
„Ak by sa mohla nosiť voda na vozíkoch, tak by to nebola pre nikoho ťažká práca.“
„O to som sa už postarala. Najskôr sa spevnila cesta a potom sa vypracovali pevné vozíky na vodu. Ak chceš, môžem ti ich ukázať.“
„Ty nepotrebuješ pomoc. Všetko ťa napadne oveľa skôr, ako mňa.“ Larynia mala smútok v očiach a zároveň hnev. Na svoju vlastnú nešikovnosť.
„Stovky cyklov to nenapadlo vôbec nikoho a ja som sa inšpirovala nápadom, ktorý si ty s Lussiou vymyslela a odskúšala. Skoro vás to stálo život, pretože si sa tým postavila proti tradíciám, ktoré sú vymyslené úplne nesprávne.“
„Chcela som iba pomôcť sestre.“
„A pomohla si. Zaslúžila si si za to uznanie, ale až teraz. To nie je správne.“
„Čo je ale správne? Na to nikdy neprídem. Na nič takéto sa nehodím.“
„Si presne taká, akú potrebujem.“
„Prosím?“
„Zamysli sa. Priateľstvo trojice mocných, ktoré vládne v krajine, ktorá je široko ďaleko známa svojou spravodlivosťou. Ríša dobra, kde nikto neplače a nikto nie je sám. To je moja vízia.“
„Trojica?“
„Áno. Zástupkyňa tých, ktorí stvorili život, tých, ktorí ho udržiavajú a tých, ktorí naozaj žijú svoje životy.“
„Z toho som nepochopila vôbec nič.“
„Chcela by som prezentovať vládu troch žien z troch národov. Jednota je práve v rešpektovaní rozdielností a myslím, že by to bolo veľmi šikovné. Konečne niekto, kto môže reprezentovať ľudí a viesť ku vzdelaniu a kultúre.“
„Ako to myslíš, že konečne niekto?“
„Ľuďom vládnu náboženskí fanatici, vojenskí velitelia a králi s titulmi, ale bez múdrosti.
„Kto má byť v tej trojici?“
„Napadá ťa niekto z daniov, maniov a ľudí?“
„Už si dobre nepamätám, kto je kto. Som len obyčajné dievča, nemôžem si všetko hneď zapamätať. Všetko zabúdam. Donedávna som ani nevedela, že je aj niekto iný ako ľudia, kto dokáže rozprávať.“
„Veľmi rada ti to objasním. Daniovia sa pokladajú za prvých na svete. To oni vytvorili život a každému kvetu, každému steblu trávy i každému zvieraťu vdýchli niečo, čo by si nazvala dušou.“
„To si ty?“ Larynia bola zaskočená. Cítila sa veľmi hlúpo. Obyčajná vedľa neobyčajnej. Dievča, ktoré nedokáže nič, vedľa ženy, ktorá dokáže všetko.
„Nie, to nie som ja. Patrím medzi maniov, aj keď už sa necítim ako jedna z nich. Maniovia sú zlodeji duší. Démoni posadnutí ničením. Vládcovia a mocní čarodejníci.“
„Chceš ukradnúť moju dušu? Tak ako si ju ukradla Lilien?“
„Presný opak. Lilien je tu, ak chceš, môžem ju zavolať. Máš moje slovo, že som jej neurobila vôbec nič. Prajem si vládnuť, spolu s ňou. A s tebou.“
„So mnou? Ale ja o tom nič neviem. Som rada, že nechceš vládnuť sama. Prajem ti to. Naozaj sa na to ale nehodím. Lussia vždy chcela vládnuť a starať sa o ostatných, má na to dobrú hlavu. Lepšiu ako ja.“
„Nemusíš sa ľutovať. Tolerancia je o rešpekte. Si veľmi odlišná, no to neznamená, že si horšia.“
„Keď tak hovoríš o tolerancii, prečo nechceš vládnuť s niekým z arkánov?“
„Teraz mi pripomínaš svoju sestru. Výborne. O arkánoch nevieš všetko. Na niečo také sa nehodia.“
„Ani o ľuďoch neviem všetko a niekedy vôbec nič. Som pritom človekom. Ľudská bytosť. Ziggy je arkánka a vie o ľuďoch viac ako ja. Nie je to len preto, že pochodila svet. Vie toho veľa, pretože má oči otvorené. Hodila by sa na takú úlohu viac ako ja. Ktokoľvek z ľudí alebo arkánov by sa na to hodil viac ako ja.“
„Ktokoľvek z arkánov a veľa z ľudí by nechcelo mať so mnou nič spoločné. Preto si výnimočná. Ak sa každý dozvie, že som jedna z maniov, tak sa začnú naozajstné problémy. Bola som dlho prekliata, zmenila som sa. Chcem byť úplne iná ako ostatní, ktorí tu už dávno nie sú. To, čím som sa narodila, je pre mnohých oveľa dôležitejšia ako to, čím naozaj som. Je to utrpenie, ak urobíš pre všetkých to najlepšie, čo môžeš, no napriek tomu nemôžeš povedať, kým si. Alebo kým si bola v dobách, ktoré si už pomaly ani nepamätáš. V starých časoch boli tresty veľmi prísne, do konca života v jednej cele. Niečo, čo si pamätáš aj ty. Chvíľu nariekaš, chvíľu máš hnev a ak urobíš niečo naozaj zlé, tak to oľutuješ. Možno za chvíľu, možno za deň, ale oľutuješ. Zvyšok iba trpíš.“ Ciali nepotrebovala kúzla na to, aby urobila na Laryniu silný dojem.
„Nechcem ťa odsudzovať za niečo, čo si kedy urobila alebo neurobila. Musíš ale vedieť, že mám z teba strach. Veľmi si mi ublížila tou hviezdou.“

	Ciali sa znovu hlboko nadýchla. Pripravila sa na odpoveď, ktorá jej mohla všetko pokaziť. Necúvla pred výzvou a skúsila to. Bez kúziel a bez klamstiev, na rovinu. Zodvihla ruku, zatvorila oči a na dlani sa objavila ďalšia hviezda, obklopená modrastým plameňom.

„Hviezdy sú najsilnejšou zbraňou. Dokážeš sa cez ňu dostať do niekoho iného. Odhaliť aj tie najväčšie tajomstvá a donúti ťa použiť úplne všetko proti nim. Proti nepriateľom i proti tým, na ktorých ti veľmi záleží. Hlavný dôvod, prečo som bola prekliata, je výroba hviezd. Áno, to ja som ich vytvorila v dávnych dobách. Najkrvavejšie bratovražedné vojny boli spôsobené tým, čo som vyčarovala práve ja. Nikto nedokáže spočítať, koľko ľudí a všetkých ostatných zahynulo. Teraz mám možnosť aspoň trochu napraviť to, čo som urobila. Snažím sa pomáhať a ak by som do konca života pomáhala všetkým, čo teraz žijú na tejto planéte, stále by to nebolo dosť.“
„Neviem, ako...“ Larynia chcela niečo povedať, ale jej hlások rýchlo zanikol. Nečakala niečo takéto. Bola smutná, plná súcitu, no čoskoro súcit nahradil hnev. Zovrela ruku v päsť a celou silou udrela čarodejnicu do tváre.
„Na tvojom mieste by som urobila to isté. Len silnejšie.“
„Teraz mi vnútiš tú hviezdu a prinútiš ma znovu poslúchať na slovo. Urobíš zo mňa svoju bábku.“
„Presne naopak. Neurobím to a mrzí ma, že som s tými hviezdami ublížila v minulosti. Dokážem však niečo, o čom asi nevieš.“
„Čo také?“
„Dokážem ti povedať, že na celom svete je teraz trinásť hviezd, vrátane tejto. Môžem ich vypnúť, všetky naraz. Ak si to praješ.“
„Samozrejme, že si to prajem. Na to sa nemusíš pýtať. Každému tie hviezdy ubližujú.“
„Ak to urobím, moja sila poklesne. Je to veľká obeta, ku ktorej by nikto z môjho rodu nepristúpil.“
„Neviem, čo na to odpovedať.“
„Na niečo prídeš. Bola by som ale rada, keby si ostala pri mne. Mám moc pomôcť ľuďom, no problémovú minulosť. Možno práve ty budeš mojou vstupenkou ku vyššej moci, aby som mohla pomôcť viac ľuďom.“
„Alebo viac uškodiť.“
„Je to, bohužiaľ, tiež možné. Minimálne riziko, ale je dobré, ak s ním niekto počíta. Myslím, že je správne priznať to dopredu.“