Denník N

    Slovensko
    Komentáre
    Svet
    Blog
    Denník E
    Najnovšie a najčítanejšie
    Čítať neskôr (8)
    Ďalšie

    Moje konto

Rozhovory20. novembra 2019 13:49
Vladimír Palko: Ak je niekto muž, je pre mňa mužom, hoci sa cíti byť ženou. Držím sa objektívnej reality (ukážka z novej knihy)
Karol SudorKarol Sudor
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Istanbulský dohovor sa tvári ako pomoc ženám pred násilím, v skutočnosti však ide o čosi úplne iné, hovorí Vladimír Palko v novej knihe rozhovorov Šiel som až na hranu.

Kniha rozhovorov novinára a liberála Karola Sudora s matematikom a bývalým politikom, konzervatívcom Vladimírom Palkom je novým počinom z knižnej edície Denníka N. V rozhovore sa dotýkajú všeobecnejších aj výbušných tém, ktoré slovenskú spoločnosť čím ďalej, tým viac rozdeľujú.

Krst a uvedenie knihy Šiel som až na hranu sa uskutoční vo štvrtok 21. novembra o 19.00 v kníhkupectve Artforum v Bratislave.

V ukážke sa dočítate aj o tom:
[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Rozhovory e-mailom. ]

    ako bojoval s mafiánmi v čase, keď bol ministrom vnútra;
    ako vysvetľuje svoju kauzu odpočúvania vtedajšieho koaličného partnera Pavla Ruska;
    že ak by mal ako lekár vykonať potrat, radšej by sám zomrel;
    prečo si myslí, že dokument o Istanbulskom dohovore je pavedecký a falošný;
    prečo je muž s mužskými pohlavnými orgánmi mužom bez ohľadu na to, či sa cíti byť ženou.

V roku 2002 ste sa stali ministrom vnútra v druhej vláde Mikuláša Dzurindu. Čo boli najväčšie výzvy po nástupe?

Mal som dôležitý organizačný zámer – zrušiť dvojkoľajnosť riadenia v polícii. Operatívna zložka, teda kriminálna polícia, spolu s poriadkovou a dopravnou políciou spadali pod okresné a krajské riaditeľstvá, na ktorých čele bolo policajné prezídium. Samotní vyšetrovatelia však patrili do osobitnej línie – na okresoch a krajoch existovali úrady vyšetrovania, ktoré riadila sekcia na ministerstve.

Prax ukazovala, že kriminálka a vyšetrovačka musia pri čo len trochu komplikovanejších prípadoch spolupracovať. Riešilo sa to zriaďovaním veľkých špeciálnych tímov na osobitný rozkaz ministra, teda tým, že ľudia boli vytiahnutí zo svojich útvarov a jednorazovo spojení. Zmenu sme spustili v roku 2004, keď už aj vyšetrovatelia začali patriť pod policajného prezidenta, a tak je to doteraz.

Mojím cieľom, samozrejme, bolo úspešne pokračovať v boji s organizovaným zločinom, ktorý sa začal za Ladislava Pittnera. Hneď sa mi však diali rôzne nepríjemnosti, napríklad súd na jeseň 2002 predčasne a nezákonne prepustil z väzenia Mikuláša Černáka. Vtedy som bol ministrom mesiac, možno dva.

Černák nemal byť prepustený skôr než po odpykaní dvoch tretín trestu, okamžite som preto začal robiť kroky na jeho opätovné zavretie, ale ušiel do zahraničia. Ešte predtým sa, samozrejme, nechal vidieť v hlavnom vysielacom čase v televízii Markíza, kam si ho na rozhovor pozval redaktor Erik Tomáš, neskorší hovorca Roberta Kaliňáka a Roberta Fica.

Našťastie, naša polícia v spolupráci s českými kolegami Černáka našla. Na jar 2003 sme ho vrátili do väzenia, kde musel čeliť zodpovednosti aj za svoje ďalšie činy. Nakoniec dostal doživotie.

V tom období sa predbiehal a strkal aj na lyžiarskom vleku, kde bol zhodou okolností aj premiér Dzurinda. Ten naňho ako na človeka v podmienke podal trestné oznámenie.

Presne tak. Tento Dzurindov krok som veľmi kvitoval, zato som mal ťažké srdce na vyšetrovateľov, že proti Černákovi nevzniesli obvinenie. Keď Černák utiekol, tak už síce bolo vznesené, ale prokuratúra ho zrušila. Našťastie sme ho našli a odvtedy z väzenia nevyšiel, pretože skôr ako mu vypršal trest, bol obvinený z mnohých vrážd, ktoré mu potom preukázal súd.

Ako vtedy vyzerala mafiánska scéna na Slovensku? Po divokých 90. rokoch nastalo mierne zlepšenie.

Už ako minister som si dal záväzok, ktorého sa držím dodnes. O mafiánoch hovorím nerád, lebo to je presne to, po čom túžia – aby sa o nich hovorilo, aby boli menovaní, aby ich mená vzbudzovali rešpekt, aby všetci videli, že štát si s nimi nevie poradiť. Černáka som spomenul ako výnimku.

Za mojej éry sa mafiáni ešte stále zvykli vzájomne vraždiť, čo bol trend od roku 1995, keď do vzduchu vyletel Tuti. Skončilo sa to možno niekedy v roku 2004, posledná známejšia vražda bola v Košiciach na jar v roku 2005.

Čo konkrétne ste robili proti mafii?

Cieľom polície vždy bolo mafiánov usvedčiť, obhájiť to cez prokuratúru na súde a posadiť ich do väzenia. Problém je, že taký proces obvykle trvá dlho a nakoniec sa ani nemusí podariť. Darilo sa nám využívať nový inštitút korunného svedka, ktorému mohol prokurátor zaručiť, že ho nebude stíhať za menej významné trestné činy, ak bude svedčiť proti ťažkým zločincom.

To je línia vyšetrovania. Lenže podstata spočívala v tom, že proti mafiánom sa ľudia báli svedčiť. Ak ich vypaľovali, vyhrážali sa im, prípadne ich obrali o majetky, a nebodaj nabrali odvahu na svedectvo proti nim, zvyčajne ich zastavilo podpálené auto, výbuch vo firme či vyhrážky rodine. Čo ste robili na prelomenie tohto problému?

Opatrenia, ktoré mali zmeniť to, čo spomínate, sme, samozrejme, robili. Nechcem však o nich rozprávať. Sklamaný som bol skôr z toho, že tým osobám nebolo možné odnímať zbrane. Považoval som za absurdné, že hoci sú o niekom podozrivom plné operatívne zväzky na kriminálke, stále môže vlastniť zbrojný preukaz.

Presadil som síce zákon, aby sa to zmenilo, ale súdy si to neraz vykladali po svojom a zbrane aj preukazy takým ľuďom nechávali. Inak, so súdnou mocou som mal ako minister časté problémy.

Napriek všetkému sa vrátim k pôvodnej otázke – kľúčové boli svedectvá. A ak mali svedkovia strach prehovoriť, logicky to bránilo usvedčeniu páchateľov organizovaného zločinu. Ako ste v tomto smere zvyšovali dôveru občanov v to, že ich polícia ako svedkov ochráni?

Dôležité bolo, aby podsvetie bolo naozaj podsvetím, teda aby sa ľudia z neho nepretŕčali na verejnosti. A pre to sme robili množstvo opatrení. Stále však platí, že o nich nebudem hovoriť. Mimoriadne som si dával záležať na tom, aby mafiáni nemali svoje sviatky.

Pod sviatkami myslíte pohreby iných mafiánov?

Presne tak. Považovali to za svoj deň, počas ktorého môžu demonštrovať svoju silu. Na pohreby prichádzali drahými autami a s veľkými kyticami, bolo ich tam veľa pokope, všade boli novinári, ktorí si ich fotografovali, takže mafiáni sa potom tešili z toho, že sa vidia v obrázkových časopisoch. Tejto snahe ukázať nám, že krajina v skutočnosti patrí im, som chcel zabrániť. A do istej miery sa mi to aj podarilo.

Známymi policajnými manévrami priamo na pohreboch?

Áno. Boli to manévre, ktoré sa ukázali ako mimoriadne účinné. Táto mafiánska pakultúra nakoniec zmizla.

Istým odkazom pre vás bol hummer, ktorý po Bratislave v roku 2005 jazdil a parkoval s nápisom „Palko je orgán“. Majiteľom auta bol Roman Bušo, ktorý sa tváril, že nevie, kto mu tam ten nápis dal.

Pamätám si to, ale na presné detaily si už vážne nespomínam.

Uvedenie knihy rozhovorov Karola Sudora s Vladimírom Palkom Šiel som až na hranu

Štvrtok 21. 11. 2019 o 19.00, kníhkupectvo Artforum, Kozia 20, Bratislava

Utorok 26. 11 o 17.00, kníhkupectvo Artforum, Mariánske námestie 11, Žilina

Streda 4. 12 o 18.00, kníhkupectvo Artforum, Hlavná 87, Košice

Utorok 10. 12. o 18.00, kníhkupectvo Artforum, Horná Strieborná 10, Banská Bystrica

Vaše meno sa ocitlo aj vo viacerých kauzách. Prejdeme si ich podrobne. Je nejaká, o ktorej som sa z médií nedozvedel?

Asi len jedna, lebo tá vtedy naozaj nebola medializovaná. Spomínate si na vraždu srbského premiéra Zorana Djindjića v roku 2003? V Srbsku panovala neuveriteľne dramatická situácia, oveľa horšia ako na Slovensku za mečiarizmu.

Ešte pred touto vraždou Srbsko zúfalo potrebovalo ukryť dôležitého svedka, ktorý bol, ako inak, z podsvetia. Žiadna krajina ho však na tých pár týždňov nechcela prichýliť. Ja som to urobil, na srbskej ambasáde u nás ho potom šesť dní vypočúval srbský prokurátor.

V deň, keď sa prokurátor vrátil do Srbska, ľudia, proti ktorým ten svedok svedčil, zavraždili Djindjića. Len hodiny rozhodovali, či skôr udrie Djindjić na mafiu alebo mafia naňho. V porovnaní s problémami, ktoré boli s mafiou v Srbsku, tie naše slovenské pôsobili ako drobnosť.

Začiatkom roku 2003 vypukol škandál okolo odpočúvania rozhovoru medzi novinárom SME a šéfom vládnej strany ANO Pavlom Ruskom. Udialo sa to koncom roka 2002. Dlho ste boli jeden z podozrivých, lebo nik nevedel, či v tom má prsty váš rezort alebo tajná služba.

Celú kauzu som pochopil až o niekoľko dní. Nemyslel som si, že sa, nebodaj, udial trestný čin, vnímal som to len ako politický problém. Keby sa preukázalo, že za odpočúvaním stojí vnútro, politicky by ma to zničilo. Odpočúvanie kolegu z vlády sa totiž nedá obhájiť.

Pointa bola, že my sme neodpočúvali ani Ruska, ani novinára. A keďže mám vo zvyku robiť si z dôležitých vecí podrobné zápisky, aj po rokoch dokážem opísať podstatu.

Ako sa to teda vyvíjalo?

Rusko ma najskôr testoval, či o odpočúvaní niečo viem, ale mal smolu. Následne sa so mnou skúšal dohodnúť v štýle, že niečo na mňa má, ale ak mu dovolím nasadiť jeho človeka na vysoký post vo finančnej polícii, nebude to rozmazávať. Takto chápal svoju moc, lenže na mňa to neplatilo. Na koaličnej rade preto Rusko premiérovi Dzurindovi povedal, že príde o ministra vnútra, lebo som spáchal zlú vec.

Vy ako minister ste boli výsledkom dohôd v koalícii. Hovorila vám aj do toho, koho menovať na vrcholné posty v polícii?

Ľudí som si vybral sám, iba som považoval za slušné informovať premiéra. Bolo by zvláštne, keby sa ich mená dozvedal z novín. Tento systém, inak, považujem za správny – ak má minister niesť zodpovednosť aj za každý škandál, musí si vybrať ľudí, ktorým verí, nie nanominovať si tam tých, ktorých pretláčajú iní.

Vráťme sa k odpočúvaniu.

Rusko na mňa začal útočiť cez svoje médiá, najmä cez Markízu. Ocitol som sa v krízovej situácii. Opakovane som sa podriadených pýtal: Má vnútro nahraté nejaké rozhovory? Vtedy sa veľmi neprofesionálne zachoval šéf spravodajskej techniky, ktorý mi stále hovoril, že všetko je v poriadku a nič nahraté nemáme. Lenže nebola to pravda.

Volal sa Ľubomír Hrotka. Odvolali ste ho a potom vás za vaše výroky pre SME zažaloval.

Áno. Bol to podriadený policajného viceprezidenta Jaroslava Spišiaka, ktorý zistil, že nahrávka predsa len existuje. Od Hrotku som to považoval za podraz. Tým, že nehovoril pravdu, som strácal čas, ktorý som mohol využiť na svoju obranu. Ihneď sme začali zisťovať, čo sa presne stalo. Dospeli sme k záveru, že ministerstvo vnútra Ruska neodpočúvalo, ale urobila to SIS, s ktorou sme mali prepojené systémy.

To už prebiehal mediálny škandál. Do toho sa, samozrejme, začala brániť aj tajná služba. Zvláštne bolo, že v tej veci akosi nik nepodával trestné oznámenie. Všetci hovorili o nelegálnom odpočúvaní, ale nik to nedal do rúk vyšetrovateľom. Trestné oznámenie som preto podal ja. Nakoniec sme preukázali, že vnútro tú nahrávku naozaj neurobilo. Bolo to však niekoľko veľmi ťažkých dní.

Preukázalo sa, že to urobila SIS?

Považujem to za dokázané. Iná vec je, že za tú vec nik nepykal. Musel som sa uspokojiť len s tým, že naše vysvetlenie bolo prijaté a akceptované.

Premiér Dzurinda vám v tom dôveroval?

Hoci sme už mali komplikované vzťahy, v tejto kauze stál skôr na mojej strane, i keď nie v každej fáze. V tých dňoch sme sa s Ruskom stretli v konflikte vo veľmi sledovanej diskusnej relácii na Markíze. Keď sme si potom s Dzurindom telefonovali, povedal, že dobre. V zásade ma teda pochválil.

To však neurobil, keď sa do médií dostali faxy s informáciami o tom, že na ministerstve manipulujete s databázou odpočúvaní. Vraj ste vy osobne dali príkaz na zmazanie databázy odpočúvaných čísel. Pomerne rýchlo sa ukázalo, že to z hotela Danube rozposielal bývalý novinár Peter Tóth. Iná vec je, že sa k tomu nikdy nepriznal.

Bolo to uprostred oných krízových dní kauzy odpočúvanie. Všetci, ktorí mali s Tóthom v hoteli do činenia, ho bezpečne spoznali, jeden novinár ho tesne po faxovaní videl z toho hotela vychádzať. Nepriznal sa, ale ani to nikdy nepoprel. Bol by hlúpy, keby tak urobil. Kto by mu uveril?

Žiaľ, za toto ohováranie potrestaný nebol. Prokuratúra ho síce riešila, ale zmenil sa zákon a ten paragraf z neho, tuším, vypadol, takže Tóthovo stíhanie bolo zastavené. Mohli to prekvalifikovať na iný trestný čin, ale záhadne sa tak nestalo. Potom som to už neriešil. Asi to bola chyba, ale vtedy som bol rád, že som tie intrigy zvládol bez úhony.

Ako si Tóthovo správanie vysvetľujete? Veď pôvodne to bol novinársky hrdina antimečiarizmu. Dnes o ňom vieme, že spolupracoval s Kočnerom a na jeho objednávku sledoval novinárov, že sa podieľal na veľmi nepekných hrách. Pôvodne však pôsobil takmer ako kádehák, dokonca jeho mama pracovala na sekretariáte u Jána Čarnogurského. Čím ste ho vytočili?

To je práve tá záhada. V novinách ma začal kritizovať už za prvej Dzurindovej vlády. Raz o mne napísal podpásový komentár, v ktorom mi vyčítal, že som sa snažil o obnovenie KDH, ale inak na mňa nemal nič, čo by stálo za reč. Osobne som s Tóthom nikdy nemal konflikt ani spor. Život niekedy prináša aj otázky, prečo niekto ide proti vám, hoci ste mu nič neurobili. Stalo sa mi to viackrát a s viacerými ľuďmi.

Tóth sa stal šéfom kontrarozviedky v SIS.

To, že šéf SIS Vladimír Mitro takto personálne rozhodol, hoci vedel o kauze Tóthových faxov, som nepochopil dodnes.

KDH vtedy zatlačilo na Dzurindu, aby Mitra vymenil. Tak sa aj stalo, ale premiér zároveň dodal, že jeho dôveru nestratil.

Nebolo to od neho voči mne pekné. Raz stál na mojej strane, inokedy proti mne, hoci sa to nedalo rozumne zdôvodniť. Čo už.
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vráťme sa k odpočúvaniu. Mitro vtedy na tlačovke poprel, že by Ruska odpočúvala SIS, a dodal, že odpočúvacie systémy SIS a rezortu vnútra sú od seba oddelené. To je presný opak toho, čo tvrdíte vy. Schémy systémov sú však utajovanou skutočnosťou, takže si len môžeme vybrať, komu veriť.

Mitrove slová vôbec nesedeli. Časom sa totiž ukázalo, že k podobným veciam dochádza opakovane, že v našom systéme sa objavujú nahrávky, ktoré urobila SIS. Mitrove nezmysly teda vyvrátila samotná prax. Boli to podobné nepravdy, aké používal aj samotný Rusko – raz tvrdil, že nahrávku získal od šoféra, ktorý ju našiel v schránke, inokedy zase, že mu ju dal niekto z ministerstva vnútra.

Uveril neskôr Rusko, že ste v tom boli nevinne? V čase kauzy bol podpredsedom parlamentu, potom sa stal vaším kolegom vo vláde ako minister hospodárstva.

Po tom všetkom ostali naše vzťahy dosť chladné. Po spomínanej televíznej diskusii v Markíze už bolo vidieť, že situácia sa obracia v môj prospech, a tak mi pred debatou v inej televízii začal vysielať signály, aby sme to nejako upokojili. Lenže to som už neprijal.

Vo vláde sme spolu vychádzali v podstate len pracovne, nejako sme na seba nenarážali. Nakoniec dopadol neslávne – rozpadla sa mu strana aj všetko, čo budoval. To, ako robil politiku, teda veľmi nátlakovo a útočne, sa totiž dlhodobo robiť nedá. Všetko sa nakoniec obrátilo proti nemu.

Prišiel o rodinu, moc aj peniaze, dokonca má na krku obvinenie z objednávky vraždy svojej obchodnej partnerky, ale aj za podvod so zmenkami Markízy, v ktorom figuruje s Marianom Kočnerom. Ako to hodnotíte?

K tomu sa nechcem vyjadrovať. Netuším, čoho všetkého bol schopný. Faktom je, že mal intenzívne a pravidelné kontakty s najnebezpečnejšími mafiánmi, ktorým vo svojej televízii robil PR. Moc v kombinácii s absenciou charakteru dokáže človeka nepekne zničiť.

Dnes zapĺňa stránky médií údajná príprava vraždy Ruskovej obchodnej partnerky, ktorá bola údajne objednaná u Mikuláša Černáka. Neviem, či sa to stalo, či nie, ale je zrejmé, že Rusko mal s Černákom naozaj čulé vzťahy.
Interrupcie

Zástancovia práva ženy ísť na interrupciu hovoria, že veriace ženy do toho nik z nich nenúti. Do ich životov sa nestarajú. Nerozumejú preto, prečo ich do niečoho chcete nútiť vy katolíci. Vážne – čo vás do ich životov a rozhodnutí? Prečo im vnucujete pravidlá svojej viery?

Predovšetkým neplatí, že na potraty chodia iba liberálne ženy a katolícke sa im vyhýbajú.

To som ani nepovedal.

Štatistika hovorí, že katolícke ženy, chvalabohu, chodia na interrupcie zriedkavejšie, ako je priemer. Ale stále na ne chodia. Naopak, niektoré liberálne ženy by na interrupciu nikdy nešli, lebo vo svedomí cítia, že je to problém. Argument, že nik nikoho na potrat ísť nenúti, nesedí.

To, že potrat má byť nelegálny, predsa nie je vecou vkusu, ale toho, že v tele matky ide o ľudskú bytosť, ktorá stále rastie, hoci sa ešte nenarodila. A zákony musia chrániť životy všetkých ľudských bytostí, nie? Nech sú deťmi veriacich či neveriacich rodičov. A spomínaní zástancovia práva na interrupciu zabúdajú, že i medzi neveriacimi sú pro-life ľudia.

Problém je, že množstvo ľudí plod v tele matky nepovažuje za ľudskú bytosť od momentu počatia. Splynutie spermie s vajíčkom pre nich jednoducho ešte život nie je. A je to ich plné právo. Akým právom im chcete vnútiť svoje vnímanie?

A čo to je, keď nie ľudský život? Použijem teda ešte iný argument – aj o iných rasách sa zvyklo hovoriť, že to nie sú ľudia ako my. Aká je realita? Zákon musí chrániť všetky ľudské bytosti rovnako. Bez ohľadu na to, že ich niekto za ľudské bytosti nepovažuje. Ľudský život je to najcennejšie, čo máme.

Úprimne hovorím – keby som bol lekárom a mal by som zničiť takýto život, radšej by som zomrel ja. Asi to znie silácky, preto rovno dodávam – dúfam, že by ma vtedy moja ľudská slabosť nepremohla. Tak to však cítim. Podlieham nebodaj sebaklamu? Zabiť nevinný ľudský život je pre mňa čosi nepredstaviteľné. Je to nevýslovný zločin, nemôžem si pomôcť.

Ľudský intelekt je schopný vytvárať rôzne konštrukty v snahe ospravedlniť si vlastné nesprávne postoje. To neznamená, že ja nebudem robiť všetko pre to, aby sa tie postoje menili. Existujú „etickí“ vedci, ktorí hovoria, že dokonca ešte ani narodené dieťa do jedného roka života nie je plnohodnotným ľudským životom, preto nemá nárok na rovnakú ochranu ako staršie deti.

Zástancovia potratov si možno ani neuvedomujú, ako tým pomáhajú legitimizovať názor, že je možné zabiť aj bábätko.

To nie sú „etickí“ vedci, ale hlupáci. Jasné je aj to, že ak plod v prvom trimestri nepovažujeme za život, a preto povoľujeme jeho interrupciu, pričom o sekundu neskôr mu už priznávame právo na ochranu, morálne to kríva na obe nohy. Lenže ak sú v spoločnosti dva tábory s opačnými názormi, iná cesta ako kompromis medzi nimi neexistuje.

Niektorí tí „etickí“ vedci však dostávajú štátne vyznamenania. Súčasná realita prináša aj šialené situácie. Neraz sa stane, že dieťa potrat prežije. Je síce ťažko poškodené metódou potratu, ktorá naň bola aplikovaná, ale žije. A niekedy je dokonca zdravé. A čo teraz? Ošetriť ho? Zachraňovať ho? Alebo ho nechať zahynúť? Lebo vtedy už nie je v tele matky a tá nemôže, ako to často robia feministky, vyhlasovať, že „moje telo, moje rozhodnutie“.

Pred desiatkami rokov zvykli lekári, ktorí vykonávali interrupcie, a politici, čo ich legálnosť podporovali, hovoriť, že to síce nie je nič potešiteľné, ale za tým hneď menovali množstvo dôvodov, prečo to musí ostať legálne. Všetky pritom stoja na vode.

Fanatizmus propotratovej loby je dnes však už taký, že mu prekáža aj známa pôvodná pro-choice formulácia – potrat by mal byť legálny, bezpečný a zriedkavý. Slovo zriedkavý už považujú za urážlivé. Čo nám tým chcú niektoré feministky odkázať? Že to je vlastne radostná a skvelá vec, ktorá by mala byť samozrejmosťou.

Pred pár rokmi v USA vyšla kniha pre deti, v ktorej je málo textov a veľa obrázkov. Mamička tam dcére rozpráva, že mohla mať súrodenca, ale braček sa nenarodil, lebo mamička bola na potrate, a je to tak dobre, lebo dcérka by inak nemohla mať toľko hračiek a podobne. Keď som si to našiel na internete, len som nad tou morbídnosťou otváral oči.

Hlúpych kníh je na trhu nepreberné množstvo, z toho sa veľa odvodiť nedá.

Ak je na trhu takáto kniha, čosi v spoločnosti nie je v poriadku.

Máte dve možnosti, ako eliminovať interrupcie – buď dosiahnete ich legislatívny zákaz, čím akurát tak podporíte potratovú turistiku a ohrozíte ženy, ktoré si interrupciu nechajú urobiť neodborne, alebo sa vyberiete síce ťažšou, dlhšou, ale istejšou cestou prevencie a osvety. V kombinácii s tým, že počet potratov u nás už od revolúcie kontinuálne klesá, sa mi to zdá ako schodnejšia cesta.

Nijako nespochybňujem, že potrebná je aj osveta. Ale v kombinácii so zákazom potratov. Tie veci sa nevylučujú.

Občas mám pocit, že niektorí konzervatívci vnímajú interrupcie len ako zábavku nezodpovedných dievčat, ktoré si „užili“ na diskotéke a odmietajú niesť zodpovednosť. Uniká im, že to rozhodovanie podstupujú napríklad aj ženy v religióznych oblastiach, kde je žena v rodine stále menejcenná, opitý muž ju doma zvalí na posteľ a urobí jej dieťa bez ohľadu na to, že ide o siedmy hladný krk v rodine. Ja také ženy poznám a verte, že na interrupcii ani jedna z nich nebola z roztopaše.

Tomu síce verím, ale zákon je veľký učiteľ. Kým sú potraty legálne, ľudia tomu rozumejú tak, že ísť na interrupciu vlastne nie je žiadny veľký problém. Keby boli zakázané, mnohí by si rozmysleli, čo budú robiť. Zákon vychováva.

Bezbranné ženy nepotrebujú výchovu tohto druhu, ale osvetu, pomoc, prevenciu a ochranu.

Veď katolícka cirkev má vo svojej morálke jasno, má tie veci spracované, takže ak ľudia chcú, k osvete sa dostanú, teda sa môžu vzdelávať. Napríklad aj v metódach prirodzene plánovaného rodičovstva. K potratovej turistike poviem len toľko – pred zákazom potratov by desať žien z desiatich na ten zákrok išlo, po zákaze by do cudziny na potrat vycestovali možno dve z desiatich.

Čo z toho vyplýva? Že zákaz je aj tak lepší. Jasné, že potratová turistika existuje, ale že by to bola masová záležitosť? Tak to nie je, preto to ani nepovažujem za argument.

Je to dôkaz, že ani zákazom nedosiahnete, čo chcete.

Zákazom však zlepšíme situáciu a potratov výrazne ubudne. Ešte aj tá osveta by bola účinnejšia, až keby sa potraty zakázali zákonom. Mimochodom, zástancovia potratov záhadne opomínajú, že ženy umierajú aj pri legálnych zákrokoch. V debate je to tabu.

Lebo ide o promile prípadov v porovnaní s nelegálnymi interrupciami. Ľudia zomierajú aj pri bežných operáciách, z toho sa však nedá odvodiť, že nemáme operovať vôbec.

V poriadku, ale čo znamenajú tie fakty? Že potrat je nebezpečná vec, či už sa robí legálne, alebo pokútne. Chirurgické zákroky sa robia v záujme toho, aby sa človek vyliečil, aby sa odstránila choroba, potraty však zabíjajú deti. Z toho vyplýva, že potrat je neprirodzený.

Čo keby ste energiu nasmerovali skôr na vytváranie a propagáciu hniezd záchrany, na uľahčenie podmienok adopcie detí, na pomoc ženám, ktoré sú vo vážnej dileme, lebo nedokážu uživiť ďalšie dieťa, a podobne? Na všetko by ste šli len represiou a zákazmi, čo tak skúsiť empatickejší prístup?

Veď to sme robili už v KDH.

Ale no, pamätám si konzervatívnych politikov, ktorí boli dokonca proti hniezdam záchrany, lebo aj bábätká odložené do babyboxu vraj majú právo na informácie o svojich rodičoch a podobné nezmysly. A adopcie sa tu snažila uľahčiť liberálna SaS, nie KDH.

Nad argumentom, že aj odložené bábätká majú právo na informácie, kto sú ich rodičia, sa treba prinajmenšom zamýšľať.

Prioritná je záchrana ich života. Hniezda záchrany zabezpečujú, že ženy v mnohých prípadoch neodhodia novorodencov do kontajnera, ale dajú im šancu na život. Informácie o rodičoch sú v takom prípade irelevantné a uprednostňovať ich môže len fanatik.

Súhlasím, podstatné je, že dieťa prežije.

Ďalšie miesta na osvetu – lekári by mali byť povinní tehotnej žene povedať alternatívne riešenie, poradiť jej, kde môže žiadať pomoc, ak má dilemu, či si dieťa nechať, mali by proaktívne zavolať takej organizácii, ak vidia, že žena smeruje k interrupcii, štát by mal mať systém okamžitej podpory týmto ženám, v kostoloch by to malo zaznievať v pastierskych listoch, mala by to byť neustále prítomná téma v liberálnych aj kresťanských médiách. Možností je veľa, ale konzervatívni politici kričia najmä o zákaze a niektorí dokonca o tom, že také ženy treba zatvárať za vraždu.

Súhlasím, ale mnohé tie veci sa už predsa reálne dejú. Okrem toho, úlohou politika je povedať jasné stanovisko k potratom a pripraviť legislatívu na ich zákaz. Konkrétna pomoc tým ženám nie je vecou politickej strany, ale množstva drobných pro-life organizácií, ktoré ju realizujú.

Samozrejme, politici majú presadzovať legislatívu, ktorá umožňuje fungovanie takýchto organizácií. Stavať proti sebe snahu zakázať potraty a snahu o osvetu a materiálnu pomoc matkám sa mi zdá umelé.

Lenže bežná žena v tej dileme o tých organizáciách ani len netuší. Áno, ony existujú, fungujú, pomáhajú, ale zastavte na ulici kdesi na Orave či na východnom Slovensku náhodne vybrané ženy, nech vám povedia, či tušia, na koho by sa mohli obrátiť.

Myslím si, že ženy o tých organizáciách vedia. Áno, mohli by byť ešte viditeľnejšie a malo by existovať ešte viac pro-life aktivistov, ale ten systém v zásade funguje.

Nefunguje, lebo sám som už takú anketu zámerne robil – zo sto náhodne oslovených žien na ulici vymenovalo aspoň jednu organizáciu len šesť.

Ale to je preto, lebo väčšina žien takú pomoc nepotrebuje. Tie, ktoré sa v takej situácii ocitnú, si potrebné informácie zistia. Chápem však, že by sme mali robiť viac a lepšie. Ja, vy, všetci.

Inak, aj konzervatívny europoslanec Branislav Škripek mi v rozhovore povedal, že zákaz interrupcií problém nerieši, a je viac za osvetu, aby zlé veci vymizli prirodzene. Dodal, že učenie Krista nemožno šíriť mečom ani príkazmi, lebo to nerobil ani on.

Bolo to prekvapujúce, lebo to je klasický pro-choice postoj. Myslím si, že ten názor už zmenil. Dokonca som o tom presvedčený.

Z čoho usudzujete?

Keby to zopakoval viackrát, ľudia by si to zapamätali a voličsky by ho to výrazne poškodilo. V tomto sa jednoducho pomýlil. Pri obrovskom probléme nemôžete nikdy zvíťaziť, ak nad ním budete vajatať. Názor politika na ochranu života musí byť jasný.

To nie je o vajataní, ale o tom, že niekto si vyberie ľahšiu cestu zákazov miesto náročnejšej práce na osvete. Lebo aj tá potrebuje množstvo legislatívnych úprav, ktoré musia urobiť politici.

Tak to vôbec nie je. To len vy si myslíte, že ísť cestou zákazu v zákone je ľahšie.

Pripraviť zákonné podmienky na kvalitnú osvetu a prevenciu je práca na dlhý čas, nehovoriac o tom, že výsledky sa ukážu oveľa neskôr. Dať do zákona formuláciu o zákaze interrupcií je úloha na pár minút a výsledky sa prejavia hneď po jeho vstúpení do platnosti.

Problém je, že ak presadzujete zákaz interrupcií, následky potom v politike aj v súkromí znášate celý život. Nielen ja sa s nimi musím boriť dodnes.

To naznačuje, že väčšina spoločnosti nie je naklonená zákazu.

Štatistiky hovoria skôr opak. Ono je to tak, že síce môžete mať v spoločnosti reálnu prevahu, ale tvorcovia verejnej mienky, myslím médiá, sú aj tak schopní vytvoriť dojem, že ste menšina. S tým sa stretávam fakt dlho.

Aký máte postoj k interrupciám v hraničných situáciách – napríklad pri ohrození života matky či pri znásilnení? Lebo v tomto sa nezhodujú ani konzervatívci.

Je to najťažšie zdôvodniteľná vec. Aj katolícka cirkev uznáva, že ak je tehotná matka chorá, má nárok na lekárske ošetrenie, ktoré ju má vyliečiť. Potrat, teda priame zabitie, sa tam však neráta.

Jedna vec je život zachraňujúca nevyhnutná liečba alebo zákrok, ktorý nie je priamym zabitím plodu, ale pri ktorom nechtiac dôjde k smrti plodu, iná vec je zámerné preventívne priame zabitie dieťaťa v snahe zachrániť život matky. Úmyselné zabitie dieťaťa „nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok k dobrému cieľu“. To som citoval encykliku Evangelium vitae.
Istanbulský dohovor

Vy a kňaz Marián Kuffa ste chodili po Slovensku a burcovali ľudí proti prijatiu Istanbulského dohovoru, lebo sa v ňom vraj pod rúškom ochrany žien pred násilím presadzuje nebezpečná agenda genderizmu. Ten dokument je pritom normálnym dohovorom Rady Európy, akých existuje ďalšia stovka.

Presne tak, do konca roka 2018 som bol na každej druhej takejto akcii. A áno, súvisí to priamo s genderovou ideológiou, čo je najnovší výhonok neomarxizmu. Vlastne je to ďalšia skúška toho, aké nezmysly je ľudstvo schopné si osvojiť, a toho, kde a či vôbec to má hranice.

Ten materiál je totiž pavedecký a falošný. Narába s inštrumentmi podobne manipulatívne ako tí, čo hlásajú: žijú tu homosexuáli, poďme im pomôcť, alebo ako komunisti, ktorí hlásajú: sú tu chudobní, treba im pomôcť. Tvári sa to ako pomoc ženám pred násilím, v skutočnosti však ide o čosi úplne iné.
Foto N – Tomáš Benedikovič

Akoby ste vy konzervatívci nefungovali rovnako – žijú tu liberáli, poďme ich odstaviť.

Ide o liberalizmus, nie o liberálov. K tejto vašej priateľskej prekáračke uvádzam, že súčasťou kresťanstva nikdy nebolo násilné obracanie na vieru.

Nežartujte.

V poriadku, v niektorých obdobiach sa vyskytli lokálne a nesprávne pokusy o násilné obracanie, ale inak sa to nedialo. Vráťme sa k problému. Posledné roky sa začali vo veľkom riešiť poruchy ľudí, ktoré inak vôbec nie sú časté – niekto vyzerá ako muž, má mužské chromozómy aj pohlavné orgány, ale zdá sa mu, že chce byť ženou, a naopak.

Zdá sa mu to? Podľa vás ide o rozmar?

Nie, on si to naozaj myslí, pociťuje takú túžbu. Hovorí sa tomu genderová dysfória. Lenže okolo tohto zrnka pravdy zrazu vyrástla rozporuplná ideológia, ktorá raz hovorí o mužovi a žene, inokedy zase o rode. A kým doteraz bolo u nás pohlavie a rod vždy to isté, teraz nás presviedčajú, že rod je súbor rolí, ktoré ten človek vykonáva, respektíve ku ktorým bol vychovaný svojím okolím.

Genderová ideológia zároveň tvrdí, že násilie mužov voči ženám je fenoménom, za ktorý vďačíme rodovým stereotypom, a zároveň tvrdí, že medzi mužmi a ženami je boj. Triedny boj, s ktorým prišli komunisti, zrazu nahradil boj pohlaví.

Veď s tým násilím je to pravda. Rovnako je pravda, že ženy sú u nás neraz diskriminované platovo aj kariérne.

Lenže Istanbulský dohovor v duchu genderovej ideológie chápe násilie na ženách oveľa extenzívnejšie, ako to chápe verejnosť. Násilím na ženách som sa zaoberal ako minister vnútra, a to veľmi dôsledne, o čom svedčí aj vtedajší nárast evidencie tohto typu trestnej činnosti. Čísla nepustia, bojovať s tým problémom sme začali už pred pätnástimi rokmi.

V roku 2012, teda šesť rokov po vašom odchode z postu ministra, Milan Dzivý zastrelil svoju exmanželku len preto, že policajti na bratislavskej Trnávke opakovane kašľali na jej oznámenia, dokonca sa jej vysmiali. Nebagatelizujme to, násilie na ženách tu pretrváva a dodnes na to kašle aj množstvo policajtov.

Situácia sa od môjho pôsobenia na ministerstve zásadne zlepšila, veď sa to dá veľmi presne odmerať počtom trestných stíhaní tohto typu. Boli ich stovky ročne.

Nehovorím, že sa už žiadne chyby nediali, len upozorňujem, že na to, aby sme bojovali s násilím na ženách, sme nepotrebovali čakať na Istanbulský dohovor. K platovej diskriminácii žien či k ich horšiemu kariérnemu postupu poviem len toľko, že sa v tom celom skrýva dosť čudná lož.

Že to tak je, dokazujú exaktné čísla.

Tie však vychádzajú z nejakých priemerov. To nie je tak, že šikovná žena u nás nemôže pomerne ľahko urobiť dobrú kariéru. Sám som také ženy videl, napríklad vedkyne. Mimochodom, kedy sa prvýkrát v histórii nášho policajného zboru stala okresnou riaditeľkou žena? Za môjho pôsobenia na ministerstve.

Férovejšie bude, keď poviete, koľko okresných polícií zo 79 viedli ženy.

Myslíte si, že sa to dá naordinovať tak, aby ich bola presná polovica?

Nemyslím, ale som si istý, že miesto jednej v Petržalke ich mohlo byť povedzme dvadsať.

Napriek všeobecnému povedomiu sú fakty také, že ženy na Slovensku môžu urobiť a aj robia pekné kariéry a nik im v tom nebráni. Keď však účelovo vezmete len priemer danej profesie, dostanete odlišné čísla. Tie sú pritom výsledkom slobodného rozhodovania mužov a žien.

Keď sa totiž žena rozhodne pre nejaké povolanie a zároveň chce mať dve deti, samozrejme, že v priemere oproti mužom nejaký čas stráca, lebo sa musí venovať deťom – najskôr je tehotná, potom sa pripravuje na pôrody, porodí, stará sa o deti, vychováva ich. V porovnaní s mužom tak logicky menej investuje do svojho ľudského kapitálu orientovaného na prácu a viac investuje do svojho ľudského kapitálu orientovaného na rodinu.

To je však výsledok slobodného rozhodovania mužov a žien, nie diskriminácie. Nehovorím to ja, ale Gary Becker vo svojom slávnom diele Pojednanie o rodine, za ktoré dostal Nobelovu cenu. Moderný feminizmus aj genderová ideológia však túto základnú vec odmietajú uznať.

Tým, čo hovoríte, sa to predsa len štartuje. Žena po návrate z materskej či rodičovskej dovolenky nezačne v práci zbierať vavríny, ale bežne sa borí s OČR pre choroby detí, s tým, že ju vôbec v práci nechcú, lebo má malé deti, s tým, že doma ťahá druhú šichtu, a podobne. Vás ako muža sa na pohovore nik nepýta na to, či ste tehotný, koľko máte detí a v akom sú veku. Netvárme sa ani tak, že tu nie je zažratý stereotyp o tom, ako má muž živiť rodinu a žena vychovávať deti. Prečo by nemohol ísť po istom čase po pôrode na materskú muž? Prečo by muž nemohol vykonávať polovicu domácich prác?

Ale veď to nie je zakázané, každý sa tak môže slobodne rozhodnúť.

Aj takých pribúda, len vysvetľujem, že tie problémy nie sú fiktívne. Aby som tomu správne rozumel – spochybňujete tézu, že ženy u nás to majú na pracovnom trhu ťažšie?

Nie, len mám problém s tými zvláštnymi obvineniami, že zamestnávatelia nenávidia ženy, a preto ich nechcú zamestnať, a ak to už urobia, zámerne im dávajú nižšie platy a podobne. Ony majú v priemere nižšie platy ako muži preto, lebo istý čas na pracovnom trhu stratili tým, že sa venovali deťom, čo bola ich slobodná vôľa.

To neznamená, že sú menej schopné a menej dokážu. Lenže argumenty feministiek sa opierajú o úplný primitivizmus – vezmú nejakú profesiu, priemerný plat mužov a žien v nej a vidia tam diskrimináciu. Ako som práve vysvetlil, je to nezmysel.

Vráťme sa k Istanbulského dohovoru. Čo také strašné by sa udialo, keby sme ho prijali?

Prihlásili by sme sa k neomarxistickému chápaniu doterajších dejín ako gigantického boja mužov proti ženám, čo považujem za hlúposť. Nie niektorých násilníkov proti ich ženským obetiam, ale mužov proti ženám všeobecne. Tvrdili by sme, že za to môžu rodové stereotypy, inými slovami to, ako si muži a ženy slobodne rozdeľujú svoje úlohy. A zaviazali by sme sa k ich odstraňovaniu, čo je sociálne inžinierstvo.

Cez vysvetľujúcu správu k dohovoru tiež existuje pokus zaviesť zvláštne práva pre transrodových ľudí. Stačí sa pozrieť na Západ, kde okolo toho vznikol taký malý teror. Keď tam nejaký muž s poruchou povie, že sa cíti ako žena, od ostatných sa žiada, aby uverili, že naozaj je žena.

No a? Transrodoví ľudia existujú, robil som o nich aj reportáž. Jeden z nich bol pôvodne žena hormonálne zmenená na chlapa, druhý bol chlap, ktorý to však má komplikované – niekedy sa cíti ako muž, inokedy ako žena. Nezávidel som im ten údel.

Keď je niekto jasný muž a povie vám, že sa cíti byť ženou, vy to vezmete tak, že naozaj je žena?

Samozrejme, lebo rešpektujem jeho vnútorné cítenie.

A objektívna realita, že v skutočnosti je to muž, pre vás neexistuje?

Narodil sa do zlého tela a cíti to. Prečo by som to nemal rešpektovať?

Vy neveríte, že existujú muži a ženy?

Verím, že existujú muži, ženy aj transrodoví ľudia, ktorým na základe pohlavných znakov pri narodení pripísali mužský či ženský rod, ale v skutočnosti sa cítia opačne. Beriem ohľad na ich cítenie, to je celé. Keby to robili všetci, nebolo by medzi nimi toľko nešťastných ľudí a samovrážd. Podľa výskumu National Discrimination Transgender Survey v USA na šesťtisíc respondentoch sa vyše 40 percent transrodových ľudí aspoň raz v živote pokúsilo o samovraždu.

Ešte raz – niekto je muž, ale cíti sa ako žena. Je to pre vás muž alebo žena?

Je pre mňa tým, čím sa cíti, čiže žena, hoci má telo muža. Akceptujem pocit toho človeka.

Veď ten akceptujem aj ja, ale pýtam sa, či je to pre vás muž alebo žena. Rešpektujem to, čím sa cíti byť on. Nevidím v tom žiadny problém. Čiže muža, ktorý sa cíti byť ženou, oslovujete v ženskom rode a hovoríte mu „ona“?

Samozrejme.

A práve to je genderová ideológia. Ja na rozdiel od vás vnímam to, že sú muži a ženy. A ak je niekto muž, je pre mňa mužom, hoci sa cíti byť ženou. Držím sa objektívnej reality. Môžu mať pocit, že sú opačným pohlavím, ale reálne aj tak ostávajú tým, čím sa narodili. Odmietam, aby ma genderová ideológia nútila nazývať ženou muža, ktorý má mužské pohlavné orgány.

Hovorí sa tomu aj akceptácia, rešpekt, empatia.

Akceptácia znamená, že každého z nich vnímam ako svojho brata či sestru, mám ich rád a spolucítim s ich problémom, nie to, že budem falošne nazývať muža ženou a naopak.

Vy konzervatívci radi deklarujete súcit, akurát neradi takým ľuďom reálne pomáhate. A pomôcť im môžete len tým, že budete akceptovať to, kým sa cítia.

A načo je taký súcit, ktorý nabáda človeka s genderovou dysfóriou, aby podstúpil chirurgickú zmenu pohlavia? Potom zistí, že svoje šťastie nenájde, vrátiť späť sa už tiež nemôže, a tak spácha samovraždu.

Nerád to hovorím, ale o tejto téme zjavne veľa neviete. Mnoho z transrodových ľudí po žiadnej chirurgickej zmene netúži.

Vážne uveríte mužovi s mužskými pohlavnými orgánmi, že je ženou?

Ak to tak cíti v hlave, rešpektujem to.

To je podmienečný výrok.

Je, ale inak sa to formulovať nedá – ak má transrodový človek jasno v tom, kým sa cíti byť, akceptujem to bez ohľadu na jeho fyzické telo.

Čiže popierate realitu. To je odmietnutie biológie.

S tým opačným cítením vo vzťahu k fyzickému telu ich stvoril Boh, nie?

To sa hovorí aj v súvislosti s homosexuálmi, ale tak to predsa nie je. Boh iba dopustil, že v dôsledku pradávneho zlyhania sa dokonalé stvorenie stalo nedokonalým. Sme padlé bytosti, hovorí sa tomu hriech prarodičov.

Adam s Evou niečo vyviedli v raji, preto sa Boh cez dedičný hriech vyvŕšil na transrodových ľuďoch? Skúsme sa na to pozrieť aj inak – narodiť sa ako muž a cítiť sa ako žena, prípadne ako oboje, musí byť kruté. Nielen pre predsudky spoločnosti, ale najmä pre pocit, že z toho neviete vyjsť von.

Verím, že súcit s transrodovými ľuďmi nás spája. Neverím však, že im môže pomôcť šírenie ilúzie. Vy mi vlastne hovoríte, že byť objektívne mužom a objektívne ženou nie je možné.

To netvrdím. Ja som muž, moja manželka je žena. Objektívne. Ale sú ľudia, ktorí majú mužské telo a cítia sa ako ženy, prípadne sa ich pocity striedajú. Hovoril som s nimi, žijú tu, medzi nami.

Iba sa cítia ako ženy, reálne nimi nie sú. Ako ich potom môžete označovať za ženy?

Jednoducho. Stále nechápem, v čom je problém, keby to akceptovali všetci. Čo také strašné by sa stalo? Veď tí ľudia reálne existujú. Hodíme na nich deku, aby sme nevideli problém?

Stalo by sa to, že by sme začali nehanebne klamať sami seba. V mene svetlých zajtrajškov. Rezignovali by sme na svoju dôstojnosť. Svoje deti by sme voviedli do lživého sveta. A transrodovým ľuďom by sme nepomohli. V živote som nevidel, aby veľká a okatá lož viedla k niečomu dobrému.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vladimír Palko (62)

Narodil sa v Bratislave, vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského, je docentom v odbore matematika. Pôsobil ako odborný asistent na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity a ako vedec v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Od novembrovej revolúcie v roku 1989 sa angažoval v KDH, bol jeho podpredsedom, poslancom a ministrom vnútra v druhej vláde Mikuláša Dzurindu. Po sporoch z KDH odišiel a založil stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. Je autorom dvoch kníh (Boj o moc a tajná služba, Levy prichádzajú). Po odchode z aktívnej politiky je opäť vysokoškolským pedagógom na Fakulte informatiky Paneurópskej vysokej školy a svojimi článkami prispieva do viacerých médií. Je ženatý, s manželkou Vierou majú tri deti – synov Vladimíra a Andreja a dcéru Vieru.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na editori@dennikn.sk.
Rozhovory
Judith Hermannová. Foto - Gaby Gerster
Patrik Garaj
Veľa ľudí mi tvrdilo, že som napísala ich príbeh. Judith Hermannová o úspechu i zdrvujúcej kritike
Foto - archív Pil C
Lukáš Vráblik
Pil C: Trápi ma všetko, čo v politike vychádza na povrch
Teraz najčítanejšie
1.Minister Gál: Jankovská mi do očí prisahala, že s Kočnerom nekomunikovala
Foto N - Tomáš Benedikovič
2.Megaprojekt na Šírave láka na megavýnos 25 %, národná banka odporúča „zvážiť všetky riziká“
Zdroj - CEE Real Estate Group
3.Ekonomický newsfilter: V januári dostane 170-tisíc ľudí menší dôchodok, ako im sľúbil štát zákonom
Foto N – Tomáš Benedikovič
4.Newsfilter: Polícia si počkala na opozičného kritika podozrivých armádnych obchodov
Generál Ján Balciar podľa OĽaNO stojí za policajným obvinením Jaroslava Naďa. Foto - TASR
5.Kalavská chce tesne pred voľbami naliať milióny do svojich akcioviek, proti je aj úrad vlády
Foto N - Tomáš Benedikovič
6.Dôchodky v roku 2020: podrobný prehľad pre súčasných aj budúcich penzistov
7.Noc, keď zabíjali v mene národa: obetovaný Vukovar a muky na prasacej farme Ovčara
Maľba trúchliacej ženy na jednej z vukovarských stien. Foto – Deník N/Magdalena Slezáková
8.Sociálny psychológ o vražde v Bratislave: Môže to znamenať, že spoločnosť nedostatočne chráni ženy
Obchodná ulica v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič
9.Traumatický film premietli desaťtisícom školákov, odborníci a detskí psychiatri protestujú, režisér ich označuje za sektárov
10.Vyskúšajte si úlohy, ktoré dnes riešili piataci na celom Slovensku
Piataci na Základnej škole Komenského v Trebišove. Foto - TASR
11.Kolaborujúci cirkevní funkcionári brojili proti zmenám ešte aj po 17. novembri 1989
Arcibiskup Sokol v roku 2003. Foto - TASR
12.Danko sa zlostí, že sa vyššie minimálne dôchodky nezačnú vyplácať od januára, ale inak sa to nedá
Foto N - Tomáš Benedikovič
13.Newsfilter: Danko sa opustil, ešte kým prišla rana od prezidentky
Foto N - Vladimír Šimíček
14.Pil C: Trápi ma všetko, čo v politike vychádza na povrch
Foto - archív Pil C
15.Vražda ženy v Bratislave vyvolala strach, polícia hľadá páchateľa a obhajuje svoje mlčanie
Fotografia Violy Macákovej, ktorú s informáciou o jej smrti zdieľajú na Facebooku stovky ľudí. Foto - Facebook/Ivor Švihran

    O Denníku N
    Redakcia
    Knižný obchod
    Inzercia
    Financovanie
    VOP
    Kontakt

    info@dennikn.sk
    Facebook
    Messenger
    Twitter
    Youtube
    Instagram
    RSS

    Techbox
    Historyweb
    Medzi knihami
    Kinečko

Copyright © N Press s.r.o.