Keď zomrie žiak alebo učiteľ, zasiahne to celú školu, hovorí psychologička, ktorá robí krízové intervencie po nešťastiach
Vitalia BellaVITALIA BELLA

Psychologička Mária Anyalaiová. Foto - Vitalia Bella
Psychologička Mária Anyalaiová. Foto – Vitalia Bella
„Vedieme deti a dospelých k tomu, aby prejavili svoje emócie, svoj strach, hnev aj smútok. Lebo niektorí si myslia, že plakať je nepatričné,“ hovorí psychologička Mária Anyalaiová.

V rozhovore hovorí aj o tom:

prečo je po strate dôležité odžiť si smútok,
ako prebieha krízová intervencia v triede,
že vedenie škôl podceňuje potrebu krízovej intervencie,
ako má postupovať učiteľ po tragédii v triede,
prečo dnes máme množstvo frustrovaných detí,
ako môžeme posilňovať psychickú odolnosť detí.
Robili ste krízovú intervenciu v nitrianskej škole, kde počas prechádzky padol na žiakov strom a jeden chlapec prišiel o život. Ako môže takáto tragická udalosť zasiahnuť školu?

[ Bavia vás články o ľudskej mysli, prírode, zdraví či vesmíre? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s výberom najlepších článkov. ]
Môže to mať veľmi silný vplyv. Pretože niekto, koho poznáte, s kým niekoľko rokov chodíte do školy alebo je to dokonca váš najbližší priateľ, zrazu do školy nepríde. Nemusí ísť len o smrť v dôsledku nejakého nešťastia alebo prírodnej katastrofy, ale aj o prípad, keď sa ten človek rozhodne sám ukončiť svoj život.

Taká udalosť vždy prináša veľa otázok. Dospelí aj deti sa pýtajú, čo to pre nich znamená, ako budú ďalej žiť, keď už tu ten človek nie je. Cieľom krízovej intervencie je predchádzať posttraumatickej stresovej poruche a traumatizácii, je to vlastne prvá pomoc v bezpečí, keď už nikomu nehrozí nebezpečenstvo, 36 – 48 hodín po udalosti až do dňa pohrebu obetí. My nepracujeme na mieste tragédie, tam zasahujú záchranári, policajní psychológovia a Modrí anjeli.

Vy ste sa v krízovej intervencii vyškolili na Malte. O čo presne ide?

Ide o metódu Critical Incident Stress Management (CISM), ktorej autorom je americký terapeut Jeffrey T. Mitchell. Dostala som sa k tomu cez Európsku asociáciu školskej psychológie, ktorá v roku 2010 robila výcvik zameraný na krízovú intervenciu v prípade prírodnej katastrofy, teroristického útoku, autonehody, smrti učiteľa alebo žiaka.

Vzdelávali nás psychológovia z Nemecka, Izraela a Spojených štátov, ktorí začali s týmito výcvikmi po teroristických útokoch a školských streľbách v ich krajinách. Aj preto prišla potreba pripraviť psychológov, aby boli schopní poskytnúť skupinovú krízovú intervenciu čo najväčšej časti postihnutej populácie.

Ja som tento koncept priniesla na Slovensko, upravila ho pre slovenské podmienky a postupne som vyškolila aj ďalších kolegov.

V čom spočíva vaša úloha na škole, kde robíte krízovú intervenciu?

Predovšetkým postihnutým tragickou udalosťou ponúkame priestor, kde môžu prejaviť svoje emócie, svoj strach, hnev aj svoj smútok. Aby mali možnosť odžiť ich v bezpečnom prostredí krízovej intervencie. My sme tam na to, aby sme im emócie pomohli spracovať a umožnili im plakať, lebo niektorí si myslia, že je to nepatričné. Uisťujeme ich, že je to dôležité. Keď niekoho alebo niečo stratíme, je zdravé stratu odsmútiť.

Keď také silné emócie pôsobia na naše telo, dospelí aj deti môžu mať rôzne fyzické príznaky – sú to bežné reakcie nášho organizmu na veľký stres. Na pocit ohrozenia alebo straty. Vysvetľujeme im, že je to primeraná reakcia ich tela, ktorá by mala časom prejsť, a nemusia hneď utekať k lekárovi.

Všetci v takej situácii premýšľame aj nad otázkami: „Čo som mohol urobiť ja? Mohol som tomu nešťastiu zabrániť? Čo keby som bol na jeho, jej mieste? Mohlo sa to stať aj mne?“

To všetko sa nám preháňa hlavou a bráni nám pokračovať v živote, aký sme viedli doteraz. Sme presvedčení, že náš život nebude už nikdy taký ako predtým, pretože sme stratili niekoho veľmi blízkeho. My však ľuďom počas krízovej intervencie prinášame aj nádej pokračovať v živote ďalej, lebo človek, ktorý zomrel, nám zanechal dar chvíľ, ktoré sme s ním mohli prežiť, a tie nám nikto nevezme. Navždy zostane v našich spomienkach.

Ďalšou dôležitou časťou skupinovej krízovej intervencie je aj príprava detí a dospelých na budúcnosť, na to, čo budú robiť, keď odídu zo školy, zajtra, budúci týždeň.

Napríklad aj na to, ako zvládnuť pohreb spolužiaka?

Samozrejme, mnohé deti trápi, čo tam uvidia a ako to zvládnu. Vysvetľujeme im, že ak sa na to necítia, nie je nevyhnutné, aby tam išli. Môžu sa s kamarátom rozlúčiť iným spôsobom. Môžu si doma zapáliť sviečku, prípadne mu napísať odkaz alebo nakresliť obrázok. Môžu na človeka, ktorý zomrel, myslieť a poslať mu na jeho dlhú cestu svoju pozornosť, lásku, vďačnosť, modlitbu a spomienky na všetko, čo spolu zažili.

Aj počas krízovej intervencie majú deti aj dospelí možnosť začať uzatvárať ich vzťah v tej podobe, aký bol doteraz, a zároveň pripraviť sa na to, čo ich čaká najbližšie dni a potom ďalšie týždne a mesiace, ktoré už budú musieť zvládnuť bez toho človeka. Ak sa deti rozhodnú zúčastniť sa pohrebu, je dobré, aby ich sprevádzal dospelý, ideálne rodič.

Hovoríte o škole ako o bezpečnom prostredí. Platí to podľa vás?

Škola je rozhodne bezpečným prostredím, nielen pre deti, ale pre celú komunitu. Aj preto sa odporúča, keď sa stane veľká prírodná katastrofa alebo teroristický útok, aby sa ľudia zhromažďovali v školách.

Aj v našich spomienkach je škola tým bezpečným miestom, kde sú ľudia, ktorí nás podporia a pomôžu nám. Zároveň to nie je nemocničné prostredie, čiže dá sa tam normálne žiť a dýchať. Pre dieťa je to navyše miesto, ktoré dobre pozná, pozná tam učiteľov, má kamarátov.

Krízovú intervenciu vždy začínam tým, že vyzvem deti, aby sa pozreli okolo seba a uistili sa, že to miesto poznajú. Nie sú tam, kde sa stala veľká tragédia, ale v triede, kde poznajú spolužiakov, učiteľky, poznajú štyri steny, školské chodby. Chcem, aby sa rozhliadli a presvedčili sa, že sú v bezpečí. Napríklad v Nitre sa všetky deti na krízovej intervencii v triede, kde som bola, chytili za ruky a zdieľali tak pocit bezpečia, opory a spolupatričnosti.

Pracovali ste len s triedou, kde prišli o spolužiaka, alebo aj s ďalšími triedami?

Pracovali sme s ôsmimi triedami, pretože tragédia tohto charakteru zasiahne celý systém. Najprv sa vždy porozprávame s učiteľmi a uistíme sa, či aj oni nepotrebujú krízovú intervenciu. Ak je niekto z nich tragédiou výrazne zasiahnutý, potom určite áno. Zvyčajne sa to týka učiteľa, v ktorého triede sa nešťastie stalo. No ak pedagógovia povedia, že intervenciu nepotrebujú a chcú sa len porozprávať o tom, ako to môžu zvládať alebo ako majú odpovedať na otázky médií či rodičov, je to úplne v poriadku – sme im k dispozícii tak, ako to potrebujú.


Fotot – TASR
Učiteľ je zvyčajne ten, kto sa pred triedu po tragédii postaví ako prvý. Ako by mal zareagovať?

Učiteľ si môže dovoliť zdieľať smútok spolu s deťmi, no na druhej strane my sme tí, ktorí sú dospelí, preto aj keď sme smutní, mali by sme byť pre deti emočnou oporou.

Učitelia nám pri krízovej intervencii pomáhajú aj s výberom detí, s ktorými treba pracovať zvlášť, napríklad príbuzných obete, najbližších kamarátov, priateľa alebo priateľky, detí, ktoré chodili s obeťou na krúžky alebo bývali nablízku. Je to najviac zraniteľná skupina, ktorá potrebuje väčší priestor a viac času. So zvyškom triedy už pracujeme ako s jednou veľkou skupinou. A za ideálnych podmienok pokryjeme celú školu.

Bolo to tak aj v Nitre?

Áno, v Nitre sa nám to zatiaľ podarilo najviac, hlavne vďaka osvietenému vedeniu školy. Už keď som sa tam chystala, zatelefonovala som do rôznych poradní, kde pracujú psychológovia, ktorých som stihla vyškoliť. Dohodla som sa s nimi, aby mi prišli pomôcť, takže prišli kolegovia z Trnavy, Galanty aj Nitry.

V jednej triede vždy musia pracovať dvaja ľudia, v Nitre sme nakoniec boli ôsmi psychológovia a každý sme pracovali v dvoch triedach za sebou. Samozrejme, niektoré triedy boli zasiahnuté viac, hlavne tie, ktoré sa počas nešťastia nachádzali v jeho blízkosti, alebo trieda, kde bol súrodenec dieťaťa, ktoré zomrelo. Boli aj triedy, ktorých sa to až tak priamo netýkalo, lenže v tomto prípade o nešťastí rozprávalo celé mesto, všetci tým žili. Aj preto bolo dôležité ošetriť čo najväčšiu časť systému.

Vždy treba rátať aj s tým, že v škole môže byť tiež precitlivená časť populácie, napríklad deti alebo dospelí so psychiatrickou diagnózou, úzkosťou, učitelia s vyhorením, prípadne ľudia, ktorí v poslednom čase zažili inú veľkú stratu alebo prišli o životné istoty. Aj preto môžu na túto situáciu reagovať citlivejšie ako iní. To všetko nevieme odhadnúť, aj preto musíme poskytnúť psychologickú pomoc čo najväčšiemu počtu ľudí vrátane učiteľov a rodičov.

Vedenie školy v Nitre si najprv myslelo, že pôjdeme len do jednej triedy, ale keď som povedala, že ich chceme obsiahnuť čo najviac, rešpektovali to a urobili všetko preto, aby nám vyšli v ústrety. Veľmi si to ceníme.

Nie je to bežné?

Nie, riaditelia škôl často ani nevedia, čo všetko môžu v tomto smere žiadať. Niekedy sa musíme sami tlačiť do škôl a ponúkať svoju pomoc. Mnohí riaditelia majú ešte stále stratégiu „radšej o tom nehovorme, deti sa na to možno neopýtajú a potom to všetci ľahšie zvládneme“. Myslia si, že keď o nešťastí nebudú hovoriť, tak sa to neprevalí a nikto ani nebude potrebovať pomoc. Je to mýtus, s ktorým sa snažíme bojovať.

Niekedy, keď zavolám riaditeľovi a ponúknem našu pomoc, povie mi: „My to nepotrebujeme, boli tu Modrí anjeli.“ Lenže Modrí anjeli boli priamo na mieste nešťastia, aby pomohli svedkom a účastníkom, ale čo ostatní? Preto sa vždy snažíme vysvetliť, že aj ostatné deti potrebujú pomoc. A keď riaditelia argumentujú, že ich deti to nepotrebujú, vravím im, že už máme v čakárni deti, ktoré pre to, ako sa cítia, nevedia spávať, sú smutné, nechcú chodiť na krúžky. Vtedy už riaditeľ zvyčajne spozornie.

Pomáha aj to, keď sa opýtame, či vedia rodičia, že škole bola ponúknutá krízová intervencia a škola ju odmietla. Mám totiž skúsenosť, že ak sa riaditeľ opýta rady rodičov, či by o krízovú intervenciu pre svoje deti mali záujem, zvyčajne povedia áno. Lebo rodičia vždy chcú pre deti to najlepšie.

Nitrianska škola vás teda oslovila sama?

Oslovili Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nitre, ktoré školu so mnou spojilo. Vedenie školy, najmä pani zástupkyňa, rešpektovali všetky naše návrhy. Pôvodne napríklad nechceli komunikovať s médiami. Škola je v takej situácii zronená a nevie, ako sa má k médiám postaviť. No keď som dala škole štruktúru tlačového vyhlásenia, čo by mala obsahovať správa pre médiá, pripravili správu a zverejnili ju.

Priniesla som aj materiály s odporúčaniami pre rodičov a deti, ktoré dostali do ruky pri odchode zo školy.

Neodrádza školy aj obava, že za krízovú intervenciu budú musieť platiť?

Psychológom hradia cestovné náklady spravidla poradenské zariadenia, kde pracujú. Aj preto sa snažíme vyškoliť čo najviac ľudí, aby školy vždy mohli osloviť miestnych psychológov v spolupráci so psychológmi z okolitých okresov, ktorí ovládajú skupinovú krízovú intervenciu. Tým sa náklady minimalizujú.

Prečo musia byť v každej triede dvaja psychológovia?

Jeden psychológ vedie krízovú intervenciu, má v hlave celú štruktúru a viažu sa naňho emócie celej skupiny. Druhý robí „zapisovateľa“, zaznamenáva na flipchart štruktúru a to, čo povedali jednotliví účastníci intervencie. Je dôležité, aby deti videli, že naše rozprávanie má určitú štruktúru, následnosť, že niekam smerujeme. Na konci krízovej intervencie si ešte raz prejdeme, čo bolo povedané, aby nemali pocit, že sme sa „len“ rozprávali, ale aby videli, čo všetko sme si prešli, kam sme sa dostali. Potom ten zápis pred ich očami znehodnotíme a vyhodíme.

Koľko zvyčajne trvá intervencia v jednej triede?

Našťastie sme tu ešte nemali teroristický útok ani hromadné nešťastie na škole, takže krízová intervencia zvyčajne nie je až taká časovo náročná – zvykneme ju stihnúť do 55 minút. Za ten čas vieme „ošetriť“ bežnú triedu, teda 25 – 28 detí.

Metódu CISM som obohatila o vlastné skúsenosti z práce s deťmi a nedávno som ukončila aj výcvik EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing) – terapie traumy očnými pohybmi a začala som tak počas krízových intervencií robiť aj stabilizáciu detí pomocou techník EMDR.

Lektori, ktorí nás v zahraničí školili, totiž nebrali do úvahy, že môžeme mať v triedach aj deti s poruchou autistického spektra, deti z detských domovov, v náhradnej rodinnej starostlivosti alebo adoptované, ktoré prežili traumu v ranom veku svojho života alebo ešte pred narodením a my o nich vôbec nemusíme vedieť. Ak bude také dieťa účastníkom krízovej intervencie, ktorá nebude vedená dostatočne citlivo pre traumatizované deti, môže to naň mať negatívny účinok. Aj preto sa snažím deti stabilizovať predtým, ako intervenciu začneme, aj potom, ako ju skončíme. Učím ich techniky, ako si môžu pomôcť samy, keď príde veľký smútok alebo hnev pre to, čo sa stalo.

Môžu vás deti vyhľadať aj po skončení krízovej intervencie?

Pravdaže. Na letákoch, ktoré od nás dostávajú, sú odporúčania, čo môžu spraviť rodičia pre dieťa, a zároveň kontakty na odborníkov – poradenských aj klinických psychológov a psychiatrov, telefonické linky pomoci, na ktoré sa môžu v prípade potreby obrátiť.

Zameriavate sa aj na krízovú intervenciu v prípade samovraždy. Aké má špecifiká?

Výcvik, ktorý som absolvovala v Luxembursku, bol zameraný na prácu s dieťaťom a adolescentom v akútnom strese. Ide o situácie, keď sa dieťa alebo adolescent vyhráža, že bezprostredne ukončí svoj život, napríklad skočí z okna, z mosta alebo v našich podmienkach sa napríklad zavrie na WC a hrozí, že si ublíži. Našou úlohou je nadviazať s ním kontakt a dostať ho do bezpečia. Učili sme sa, ako pracovať s dieťaťom, ktoré má samovražedné zámery alebo sebadeštruktívne správanie, a ako viesť krízovú intervenciu v škole po samovražednom čine, v ktorej je už v oveľa väčšej miere zahrnutá aj edukácia s dôrazom na to, že smrť by nikdy nemala byť voľbou. Na tomto vzdelávaní nás učili, že najčastejšou príčinou, prečo si niekto siahne na život, je dlhodobé duševné ochorenie, najčastejšie depresia, ktoré spôsobí, že človek už nemá chuť žiť. Lenže pri krízových intervenciách, ktoré som neskôr robila na školách, boli všetky samovraždy v dôsledku impulzívneho rozhodnutia mladých ľudí. Existujú typy ľudí, ktorí sú impulzívni, rozhodujú sa náhle, a keď sa stretne niekoľko stresorov, môžu si povedať, že ich život už nemá zmysel.

Napríklad keď dieťa dostane zlé vysvedčenie?

Aj to môže byť jedným zo stresorov. Dieťa sa povedzme ráno poháda s mamou, vyzerá, že bude mať zlé známky na vysvedčení a ešte sa aj nepohodne s najlepším kamarátom alebo mu ukradnú bicykel. Vtedy si môže povedať, že nemá zmysel ďalej žiť. Samozrejme, môže to myslieť aj manifestačne – „pozrite sa, čo ste mi urobili“. Lenže je tam veľké nebezpečenstvo, že pokus o samovraždu sa môže podariť alebo sa síce nepodarí, ale dieťa bude mať následky do konca života.

Dnes už teda pracujeme aj s touto možnosťou a v druhej časti krízovej intervencie deťom vysvetľujeme, aké môžu byť možnosti riešenia problémov a kde môžu hľadať pomoc.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa zamerali práve na terapiu súvisiacu so životnými tragédiami?

Boli za tým dve udalosti v mojom živote. Prvú som zažila v škole, kde som kedysi pracovala ako školská psychologička. Moja kolegyňa, učiteľka, mala onkologické ochorenie a predtým, ako sa jej výrazne zhoršil stav, mi zavolala, že by sa chcela porozprávať. Potrebovala si uzavrieť nejaké veci a požiadala ma o to so zdôvodnením „lebo si moja kamoška a si psychológ“.

V škole sme síce mali smútkové poradenstvo, ale ako viesť taký rozhovor a akým spôsobom podporiť umierajúceho človeka, sme sa nenaučili. Doteraz chodím na vzdelávania tohto typu, kde zbieram informácie a učím sa.

Kolegyňa potom išla na operáciu a do troch mesiacov zomrela. Keď som prišla do jej triedy a dala žiakom priestor, aby sa rozlúčili so svojou pani učiteľkou, improvizovala som. Nemyslím si, že som pri tom spravila nejakú významnú chybu, ale s odstupom času viem, že som to mohla spraviť lepšie.

A tá druhá udalosť?

Mali sme v škole žiačku, ktorá ukončilo svoj život samovraždou. Poznala som ju od detstva. Keď bola malá, učila som ju angličtinu, potom vyrástla, išla na strednú školu a tam napokon svoj život dobrovoľne ukončila. Pamätám si, aké to bolo náročné, keď som išla do jej triedy, kde boli jej spolužiačky a kamarátky, ktoré som tiež poznala od detstva. Predstavte si, že vojdete do triedy, plnej mladých, vyplakaných ľudí v čiernom. Na lavici horia sviečky a ležia fotografie. Bolo to ťažké.

V dôsledku týchto improvizácií som si povedala, že už nikdy nechcem zažiť ten pocit, že neviem. A mala by som. Uvedomila som si, že keď som psychológ, sprevádzanie ľudí v terminálnom štádiu ochorenia alebo po strate člena rodiny je elementárna vec, o ktorú ma môžu ľudia požiadať. Aj preto som začala hľadať vzdelávanie v tejto oblasti, a tak som sa dostala ku krízovej intervencii.

Neskôr som sa začala zaujímať aj o ďalšie témy, ktoré s touto oblasťou súvisia. Napríklad ako podporiť rezilienciu, čiže psychickú odolnosť detí a dospelých po krízovej udalosti, tak, aby mohli ďalej pokračovať vo svojom živote. A v druhej rovine, ako pomôcť ľuďom, ktorí prídu o člena rodiny. V tom ma povzbudil zážitok, ktorý som mala so svojou starkou. Keď zomierala, bola som posledný člen rodiny, ktorého pred smrťou videla a koho si pamätala. To, že som s ňou mohla stráviť niekoľko posledných hodín a bola som s ňou počas jej zomierania, vnímam ako posledný dar, ktorý mi dala. Prestala som sa báť, pretože naše zdieľanie a spoločná cesta boli pre mňa veľmi obohacujúce. Priniesli mi pochopenie, že ak človek prežije posledné chvíle svojho života s niekým, kto je preňho dôležitý, a cíti, že je milovaný, tak je to najviac, čo druhému môžeme dať. Lebo nikto nechce zomierať sám.

Psychológovia musia poznať techniky, ako zvládať emotívne vypäté chvíle, ale stáva sa, že aj vám pri práci vyhŕknu slzy?

Keď robíme napríklad smútkovú terapiu, je v poriadku, ak klient zbadá, že sa nás jeho príbeh dotkol a že s ním máme súcit. Ale keď robíme krízovú intervenciu, my sme tam lídri, my držíme to svetlo, aby ľudia, ktorí za nami kráčajú, nespadli v tme. Vtedy nesmieme plakať. Ak na krízovej intervencii cítime, že nevládzeme a potrebujeme plakať, musíme odísť z triedy a v intervencii pokračuje kolega, ktorý zapisoval na flipchart. Preto je dôležité, aby obaja mali vzdelanie v krízovej intervencii.

Bola som minulý rok na vzdelávacom kurze o smútkových rituáloch a rozlúčkových slávnostiach, kde nás vyše 80-ročná austrálska sprievodkyňa umierajúcich Zenith Virago učila, ako viesť rozlúčkové slávnosti, ktoré sú veľmi osobné, hlboko rešpektujúce, takpovediac šité na mieru človeku, ktorý zomrel, aj pozostalým. Ukázala nám pritom, že sa prívalu emócií od ľudí, pred ktorými stojíme a ktorých vedieme, nemôžeme postaviť celým telom, lebo nás tá vlna prevalí. Máme sa mu postaviť bokom – ako loď na mori, aby sa vlny o nás po oboch stranách rozštiepili bez toho, aby nás potopili. Aby sme vnímali smútok pozostalých, boli s nimi a zároveň si boli vedomí vlastnej zraniteľnosti, krehkosti a bezmocnosti. My nevieme zmeniť, čo sa stalo. Ale vieme byť s ľuďmi tam, kde sa práve nachádzajú. Aby tam neboli sami. A zároveň nesmieme nechať zhasnúť svetlo, čo máme v rukách, lebo sa tam všetci utopíme. My ich zo smútku nedostaneme, ani to nie je našou úlohou. Bolo by to kruto nerešpektujúce. Našou úlohou je byť tam s nimi, aby vedeli, že v tom nie sú sami: „Je to ťažké… som tu s tebou.“

Ako však dokážete kontrolovať vlastné emócie pri náročných krízových intervenciách, keď máte pred sebou plnú triedu detí?

Samozrejme, aj my, čo vedieme krízové intervencie, máme svoje emócie, a keď vedieme krízovú intervenciu, odbiehame od toho, čo sa deje v skupine a s jednotlivými účastníkmi, k sebe, aby sme zistili, čo to robí s nami.

Ak sa nás deti pýtajú, či existuje Boh, keď dopustil také nešťastie, alebo či bol ten človek zlý, keď sa mu to stalo, musíme zároveň aj racionálne premýšľať, aký argument použiť, aby deti videli, že ich podporujeme, nehodnotíme, ani sa ich nesnažíme vychovávať, ako by mali správne smútiť. Pretože každý z nás má iné prejavy a formy smútku. A my sme tam na to, aby sme ich podporili v tom, čo potrebujú.

Čo sa dá odpovedať deťom na otázku, či existuje Boh, keď dopustil, aby zomrel ich spolužiak?

V duchovných oblastiach sa necítim kompetentná viesť s nimi dialóg. Hovorím im, že v živote sa stávajú aj veci, ktoré by sa stávať nemali, neočakávane, hocikomu, hocikde, hocikedy. Že sa na to nevieme pripraviť. Napríklad keď zomrie dieťa. To nešťastie je pre ľudí desivé hlavne tým, že sa stane neočakávane. Zvykneme si totiž myslieť, že dobrým ľuďom sa nestávajú zlé veci a že nad tým, čo sa nám deje, máme do istej miery kontrolu. Bez tohto pocitu určitej predvídateľnosti by sme ani nemohli ráno vykročiť z domu.

Lenže zrazu príde katastrofa, ktorá pretne naše očakávania a sme konfrontovaní otázkami: „Mám svoj život pod kontrolou? Viem vôbec niečo ovplyvniť?“ Oslabuje nás to, robí krehkými, cítime sa bezmocní.

Keď mi deti kladú tieto otázky, hovorím im, že niektoré odpovede nepoznáme a stávajú sa aj veci, ktoré by sa stať nemali, lebo – ako ony hovoria – nie sú fér. Ale nikto nám nesľúbil, že život bude fér. Nepoviem im, že to nemôžeme ovplyvniť, ale zostanem v tomto mieste s nimi a poviem im, že ma to veľmi mrzí. Krízová intervencia je miesto, kde vyjadrujeme súcit a spolupatričnosť. Deti sú na to veľmi citlivé a 25 párov očí sa na vás díva, či to naozaj myslíte vážne a či ich len nevodíte za nos, lebo ich chcete manipulovať.


Psychologička Mária Anyalaiová. Foto – Vitalia Bella
Máte skúsenosť, že dnešné deti sú stále dosť citlivé?

Pracujem s deťmi už vyše dvadsať rokov a mám dojem, že dnešné deti sú dokonca viac krehké a zraniteľné, ako to bolo v minulosti. Keď sa stane niečo, čo nečakali alebo čo im nevyjde, hlbšie sa ich to dotýka a dlhšie nad tým premýšľajú. Trvá im dlhšie, kým sa dokážu pohnúť ďalej.

Sú citlivé, no zároveň svoju citlivosť viac maskujú – možno sa dnes citlivosť medzi spolužiakmi veľmi nenosí.

Pomáhate na školách aj pri krízových situáciách spojených so šikanou?

Áno, aj keď v súčasnej dobe oveľa menej. Mám výcvik na riešenie šikany pomocou mediácie, čo v praxi znamená, že žiadny účastník šikanovania nie je pomenovaný ako obeť alebo agresor. Snažíme sa vtedy nastaviť také podmienky, aby bol priestor pre všetky strany bezpečný. Základom je pochopiť, že hoci sme každý iný a nezhodneme sa, musíme sa správať tak, aby sme vedeli vedľa seba žiť a študovať. Nemusíme byť najlepší kamaráti, ale mali by sme sa rešpektovať a neubližovať si. Samozrejme, môže to fungovať len vtedy, keď ešte nejde o vysoký stupeň šikanovania.

Je dnes šikany na školách viac ako kedysi alebo sa o nej len otvorenejšie hovorí?

Škola je živý organizmus, ľudia do nej vstupujú s rôznymi vzťahmi, potrebami a emóciami, a tak prirodzene dochádza aj ku konfliktom. No aj konflikty sú súčasťou života. Môžeme si pri nich uvedomiť, kto sme my a kto je ten druhý, je to príležitosť nájsť k sebe cestu a hľadať spôsoby, ako spolu existovať. Lenže ak dlhodobo neriešime drobné konflikty, vtedy sa môžu stupňovať. Šikanovanie však rozoznáme od konfliktu tak, že je to činnosť zámerná, opakovaná a s nepomerom síl.

Dnes máme v školách veľa frustrovaných, smutných a úzkostných detí, ktoré nedostávajú doma to, čo potrebujú. Deti, ktoré sú traumatizované z rodinného prostredia, to prinesú do školy a buď sa stiahnu do seba, lebo nedôverujú svetu okolo, alebo ak majú dosť sebapodpory, môžu preniesť svoj hnev a frustráciu na iné dieťa alebo učiteľa.

Prečo je dnes tak veľa frustrovaných detí?

Stačí sa pozrieť na to, čoho je dnes menej – priameho kontaktu. Máme viac virtuálnych kontaktov, ale menej tých osobných, autentických. Keď vám rozprávam smutný príbeh, vidím vo vašich očiach súcit, je to veľmi blízke stretnutie. Práve to by mali zažívať rodičia so svojimi deťmi, to potvrdenie silných emócií. Keď dieťa povie rodičovi, že naň v škole niekto kričal, mal by sa ho spýtať: „Áno, zlatko, povedz mi, čo sa stalo, ako si sa cítil?“ A keď mu dieťa povie, že bolo smutné a naštvané, rodič by mu mal povedať: „To ma mrzí, poď, objímem ťa, aby ti bolo lepšie.“ A potom sa môžu porozprávať o tom, ako mohlo dieťa tú situáciu riešiť. Niekedy však naozaj stačí, aby sme potvrdili tú emóciu – áno, bol si smutný, máš na to právo.

Čiže potrebujeme dať deťom viac kontaktu, prijatia, vrelosti, podpory. Deťom to chýba, lebo každý človek potrebuje objatie a ubezpečenie: „Si tu doma, si vítaný a milovaný.“ Najlepšie, čo môžu rodičia svojim deťom poskytnúť, je emočne ich podporovať a vyživovať, aby to o 30 rokov nemusel robiť psychoterapeut.

Prečo to ako rodičia nerobíme?

To je individuálne. Často preto, že je jednoduchšie odpojiť sa, ako byť niekomu k dispozícii, počúvať ho a podporovať ho. Niekto môže zároveň vnímať povrchné vzťahy ako bezpečnejšie – nemusím hovoriť o tom, čo ma trápi, nemusím riešiť svoj život, stačí sa baviť len o povrchných veciach, a tak odchádzam od seba. O toho, ako sa cítim, kto som, kam idem a čo potrebujem.

Ak rodičia desenzitivizujú seba, učia znecitlivovať aj svoje deti. Lebo ak chcem viesť s niekým autentický dialóg, ktorý je pre nás emočne výživný, musím najprv prísť k sebe a pozrieť sa na to, čo cítim a čo prežívam. To znamená, že si musím uvedomiť, že som smutný, naštvaný, že sa vlastne nemám dobre. Až keď to prijmem, potom môžem uvažovať nad tým, čo s tým budem robiť ďalej a kde je moje miesto.

Lenže čo ak sa bojíme, že budeme zranení?

Samozrejme, že budeme, ale aj zranenia sú súčasťou života. Rovnako ako straty. Je dobré, ak to naučíme aj svoje deti. Dávame im tým nástroj, ktorý budú používať celý život. Prišiel si o psíka alebo o plyšové zvieratko? Áno, je to smutné. Mrzí ma to. Môžeš si poplakať, lebo aj smútok je dôležitý.

Ľudia, ktorí zažijú stratu, niekedy hovoria: „Urobte, aby som to necítil.“ Lenže keď sa vyhýbame emóciám a nechceme nič cítiť, je to, akoby sme zabalili tú emóciu a vopchali ju do mrazničky. Otupíme sa prácou, novými partnermi, novými zážitkami, adrenalínom, drogami, alkoholom… Lenže potom príde nejaká kríza, napríklad sa nám niečo nepodarí v práci alebo nás opustí priateľ, a vtedy to na nás z tej mrazničky vypadne. A bude to stále čerstvé, lebo sme si to zmrazili.

Ako ešte môžeme posilňovať psychickú odolnosť svojich detí?

Okrem bazálneho prijatia emócií je základom zdieľať život s deťmi a podporovať ich v objavovaní nových vecí. Už malých štvrtákov sa zvyknem pýtať: „Čo myslíte, ako je to s odolnosťou detí, ktoré ich rodičia zakryjú do skleneného zvona, aby sa im nič nestalo?“ Aj malé deti už chápu, že ak rodičia odstránia z ich života všetky prekážky, neposilní to ich odolnosť.

Deti potrebujú zažívať malé protivenstvá života, malé záťaže, potrebujú sa naučiť na ne reagovať, žiť s nimi. Len tak sa môžu naučiť niečo o sebe aj o svete vonku. Samozrejme, potrebujú aj niekoho, kto ich pri tom bude sprevádzať. Deti zvládnu takmer všetko, keď pri nich stojí konzistentný, emočne stabilný dospelý.

Znamená to, že by sme mali vystavovať dieťa malým protivenstvám tesne za hranicami jeho bezpečnej zóny. Stane sa, že niektoré udalosti presiahnu jeho bezpečnú zónu, napríklad vtedy, keď zomrie niekto blízky. Vtedy by sme mu mali byť oporou, no zároveň ho učiť, že aj strata a smútok sú súčasťou života.

Mária Anyalaiová (44)
Psychologické vzdelanie získala na Fakulte psychológie Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, doktorandské štúdium psychológie absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a pedagogickú kvalifikáciu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Psychoterapeutické vzdelanie získala v Českom inštitúte pre výcvik v Gestalt psychoterapii v Brne, v Slovenskom inštitúte pre psychotraumatológiu a EMDR, je členkou Slovenskej asociácie pre Gestalt psychoterapiu, Európskej asociácie pre supervíziu a koučing a je registrovaná v Slovenskej komore psychológov. Pracovala ako školská aj poradenská psychologička. V súčasnosti sa venuje individuálnej aj skupinovej krízovej intervencii, terapii traumy detí, paliatívnej starostlivosti a sprevádzaniu detí a rodín po strate člena rodiny pre CPPPaP Piešťany a pre Ambulanciu klinickej psychológie Psyche Educa v Bratislave a v Myjave. Je zástupkyňou pre SR a ČR v Európskej asociácii školskej psychológie v sekcii krízového manažmentu.