Upozornenie: Rozhovor môže obsahovať spoilery zo seriálu HBO Černobyľ. Mala práve dvadsaťpäť a s čerstvým diplomom z jadrovej fyziky začala robiť prácu, ktorá ju nudila. Potom prišla havária v Černobyli a nuda bola fuč. Šéfka českého Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť Dana Drábová s úžasom sleduje seriál Černobyľ, ktorý v nej vyvoláva veľa silných spomienok. V rozhovore nás prevedie príčinami havárie aj jej následkami a zoznámi nás napríklad s profesorom Legasovom. Černobyľ je pre ňu hlavne obrazom svojvôle sovietskej moci. „Áno, ľudský faktor môže zlyhať vždy. Máme stále mozog kromaňonca, zažité vzorce správania a konania, ale demokracia má oveľa viac poistiek,“ vraví Drábová pre český Deník N. [ Zaujíma vás veda? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s najdôležitejšími článkami o vede. ] S trochou zveličenia hovoríte, že havária v Černobyli odštartovala vašu „jadrovú“ kariéru. Ako to s vami vtedy bolo? Nebudem príliš preháňať, keď poviem, že mi Černobyľ zmenil život. Pracovala som vo vtedajšom Inštitúte hygieny a epidemiológie v Centre oddelení žiarenia, kam ma prijali s čerstvým diplomom. A ja som sa tam nudila. Pracovala som na oddelení, ktoré sa zaoberalo ožiarením z radónu, čo bol a je najväčší prispievateľ k nášmu priemernému ročnému ožiareniu, Česko má uznávaný radónový program, ale to boli veci, ktoré som vtedy nedokázala doceniť. Chceli ste robiť niečo veľké? Chýbala mi akcia. Vtedy som neodhadla, že aj v radóne je taký odborný potenciál. Už som sa chcela rozhliadať po niečom inom… Ale vtom prišiel Černobyľ. Na Slobodnej Európe a Hlase Ameriky sa prvé správy začali objavovať 29. apríla, my sme 30. apríla 1986 zaznamenali odchýlky od bežných meraní a začali sme s kolegami a vedúcimi zbierať správy a informácie. A dochádzalo nám, že to, čo sa stalo, je veľké. Vytrhlo ma to z trochu rutinnej práce. A vďaka tomu už som nemala dôvod rozhliadať sa po inej práci, nejaký čas som sa Černobyľu venovala a potom som už v odbore zostala, ani som nemala tendencie odísť. A neľutujem to. Foto - HBO Prečítajte si tiež Nie, nemáme to pod kontrolou, povedal politikom fyzik a sám sa stal jednou z obetí. Černobyľ je drsný, ale dôležitý seriál Československo síce spad z rádioaktívneho mraku nezasiahol nijako nebezpečne, ale aj tu trvalo, než sa o havárii začalo informovať, navyše veľmi úsporne, najviac išla šuškanda. Áno. Na naše obyvateľstvo havária naozaj žiaden vplyv nemala, urobilo sa tu vlastne všetko, čo sa urobiť malo, okrem tej informovanosti. Som presvedčená, že prístup našich súdruhov, ktorí okolo toho robili tajnosti, silne prispel k nedôvere v jadro a pocitu, ktorý má mnoho ľudí dodnes, že „oni nám aj tak niečo taja“. Na našom území sa ale fakt nič nedialo. O to viac by ma zaujímalo, ako by sa ten náš boľševik zachoval, keby sme boli bližšie, keby ten problém bol. To sa už nikdy nedozvieme. Vy ste potom na Ukrajinu, do černobyľskej oblasti, opakovane chodievali. Kedy ste tam boli prvýkrát? V roku 1987 na konferencii o následkoch Černobyľu, v Gomeli, čo je pomerne blízko. Boli ste aj v „zóne“? Čo si z tých prvých návštev vybavujete? Prvýkrát krátko, ale potom mnohokrát. Mám dva silné pocity, ktoré sa mi vracajú. Keď som videla prvýkrát ochranný sarkofág, nejako sa mi zhmotnilo, čo som teoreticky vedela o tom, aká nesmierne koncentrovaná je tá energia. Ako mohlo niečo také malé urobiť taký obrovský malér. Druhým zážitkom bola prvá cesta do Pripjati. Automaticky mi vtedy naskočila pesnička – ale neviem, či to ľuďom niečo povie – od bratov Ryvolovcov… Tereza? Áno. „Řekni, kolik je na světě, kolik je takovejch měst…“ „Já z dálky viděl město v slunci stát. A dál jsem se jen s hrůzou musel ptát. Proč vítr mlátí spoustou okenic. Proč jsou v ulicích auta, jinak nic.“ Tá pesnička sa volá Osamělý město. Sú tam obrazy apokalypsy… Dodnes z toho mám husiu kožu. Keď tú pieseň počujem, vidím Pripjať. Pohľad do duše sovietskej verchušky Spoločne sme v predstihu videli na špeciálnej projekcii HBO tretí a štvrtý diel seriálu Černobyľ, v tejto chvíli sme teda o diel napred oproti bežným divákom. Ktoré momenty zo seriálu vám tie miesta a časy najviac pripomenuli? Tých momentov je veľa. A prepájajú sa. Ten seriál je pre mňa výnimočný v tom, že sa sústredí na príbeh. Doteraz som sa zaoberala prevažne technickou stránkou veci. Prelínanie príbehu a technických detailov má pre mňa obrovskú silu. A dosť spomínam. Napríklad na pána Legasova, s ktorým som sa stretla. Aj s množstvom ďalších vedcov, ktorí tam potom pracovali na likvidácii následkov, skúmaní vplyvu aj príčin havárie. K tomu chcem podotknúť, že je jasné, že keď sa má taký spletitý príbeh s toľkými osobami vtesnať do päťkrát 60 minút, musí sa zhutniť. A to zhutnenie spočíva aj v tom, že sa viacero postáv sa koncentruje do jednej. Legasov nebol sám… Jadrová fyzička Uľjana Chomiukovová je fiktívnou postavou, mixom niekoľkých vedcov. Foto – HBO Bieloruská jadrová fyzička Uľjana je fiktívna postava namixovaná z viacerých skutočných ľudí. V čom je ten seriál pre vás prekvapivý? Nikdy predtým som nevidela taký pohľad do duše sovietskej verchušky, do vtedajšej politickej moci. Je to destilovaný, koncentrovaný pohľad, ktorý sa odohráva na dramatickom pozadí výnimočnej katastrofy. To je veľká sila. Nie že by sa katastrofy nediali. Diali sa, dejú sa a budú sa diať aj katastrofy porovnateľné s Černobyľom, ale tá reakcia, ten spôsob v tomto prípade „sovietskeho“ myslenia, to je naozaj úžasne spracované. Z toho, čo si pamätám, to sedí perfektne. Aké porovnateľné katastrofy máte na mysli? Možno Pompeje. Alebo požiar San Francisca… Asi by sme našli aj ďalšie. Černobyľ bola veľká dráma, ale podstatou – a tá je v tom seriáli zachytená úžasne – je tá reakcia. To je nesmierne pôsobivé. Už len ten rozdiel v prístupe medzi tými papalášmi na jednej strane a tými najprv jednotlivcami, potom desiatkami, stovkami a neskôr až tisíckami ľudí, ktorí vedeli, že je nutné niečo urobiť. A urobili to. Šesťsto likvidátorov prežilo svojich rovesníkov Už len vysloviť pochybnosť bolo svojím spôsobom hrdinstvo. A potom tie hmatateľné hrdinské činy, keď trojica technikov ide do zamorenej elektrárne vypustiť nádrže s vodou, aby nedošlo k ďalšiemu, možno oveľa horšiemu výbuchu. Baníci, ktorí mali zabrániť tomu, aby roztavené rádioaktívne palivo presiaklo do podzemných vôd, vojaci, z ktorých sa stali „bioroboti“ a zo strechy do útrob vybuchnutého reaktora zhadzovali kusy vražedného grafitu. Tí všetci vedeli, že riskujú život a zdravie. Ako vlastne dopadli? U veľkej väčšiny tých ľudí, čo likvidovali následky havárie a ktorí mali aj dosť mizerné vyhliadky, sa tie čierne scenáre našťastie nenaplnili. Dvaja z tých mužov, čo išli odčerpať vodu a išli si takmer po istú smrť, dodnes žijú. V oblasti pracovalo na dekontaminácii, odpratávaní škôd, strieľaní zveri a zvierat vyše 600-tisíc likvidátorov. Existujú epidemiologické štúdie na skupinách tých ľudí a ukazuje sa veľmi zaujímavá vec. Vykazujú totiž lepší zdravotný stav ako bežná populácia v daných ročníkoch. Umieralo ich menej, než v tých vekových skupinách malo. Ako to? Dostalo sa im na vtedajšie a miestne pomery výnimočnej lekárskej starostlivosti, to bude zrejme ten dôvod. Baníci z Tuly. Foto – HBO Odhady celkového počtu úmrtí a vážnych ochorení sa v súvislosti s černobyľskou tragédiou rôznia. Vy hovoríte o štyroch tisíckach obetí, z čoho vychádzate? Odhady renomovaných medzinárodných inštitúcií vrátane WHO a UNESCO hovoria o štyroch až pätnástich tisícoch možných úmrtí na onkologické ochorenia. Pre porovnanie – v Česku zomiera každý rok 28-tisíc ľudí na onkologické ochorenia a s Černobyľom to nemá súvislosť vôbec žiadnu. Sú to odhady z koeficientov rizika a až na špeciálne výnimky nie je možné povedať, že je nejaká rakovina spôsobená nejakým jedným konkrétnym faktorom. Je to komplexné ochorenie. Aká je tam výnimka? Takzvaná černobyľská rakovina štítnej žľazy, ktorá sa od bežnej rakoviny štítnej žľazy líši tým, že prudko metastázuje. Doteraz v oblasti na tento typ rakoviny zomrelo dvadsať ľudí. Boli to tí, pri ktorých sa nepodarilo rakovinu odhaliť včas. V čase havárie to boli deti alebo veľmi mladí ľudia. Rakovina štítnej žľazy inak patrí k najlepšie liečiteľným onkologickým ochoreniam. Mimochodom, občas dodnes vídame obrázky deformovaných novorodencov, údajne pre ožiarenie z Černobyľu. Avšak súvislosť s ožiarením nikdy nebola seriózne preukázaná. Tieto smutné príbehy sa vyskytujú všade na Zemi, aj tam, kde úrovne radiácie nie sú následkom činnosti človeka. Ale sama som stretla viacero ľudí, ktorí dostali významné dávky rádioaktívneho žiarenia, pritom mnohí z nich stále žijú a rakovinu nedostali. Poznám jedného operátora turbíny, ktorý tam bol v tú noc, keď došlo k výbuchu. Dostal silnú dávku radiácie a dodnes žije. S čím sa však vyrovnával najhoršie, bol fakt, že tam bol, že to teda spoluzapríčinil. Mal pocit viny. Hovoril o tom? Nerád. Bola to pre neho veľká trauma. Všeobecne o tom tí ľudia hovorili len ťažko a málo. Mesiace aj roky sa nemohli vyrovnať s tým, čo im to ten reaktor urobil. Dlhú dobu – aj v tom seriáli je to vidieť – si mysleli, že tam niekto musel hodiť bombu, že to inak nie je možné. To predsa nemohol urobiť ten náš reaktor! Boris Ščerbin a Valerij Legasov. Foto – HBO Popáleniny z beta žiarenia sú strašné Legasov v seriáli dosť temne hovorí o tom, čo čaká tých, ktorí boli zasiahnutí rádioaktivitou, vrátane jeho samého a Borisa Ščerbina. On sám sa svojich prognóz nedožil, dva roky po havárii spáchal samovraždu, údajne mal depresie. Z toho, čo všetko videl, o čom všetkom rozhodoval? Myslím, že jeho depresia sa vzťahovala skôr k tomu, že život zasvätil niečomu, čomu veril – jadrovej energetike –, a ono to dopadlo takou tragédiou. Koľko ľudí zomrelo na akútnu chorobu z ožiarenia? Dvadsaťosem v nemocnici v Moskve, dvaja ešte v nemocnici v Pripjati hneď v prvú noc, mali totiž iné vážne zranenia. A telo nešťastného Valerija Chodemčuka, ktorý bol vo chvíli výbuchu pri reaktore, nikdy nenašli. Je pochovaný niekde pod sutinami. Hasiči a prví odvážlivci, ktorí boli priamo v epicentre, zomreli v tých prvých dňoch po výbuchu. Podozrenie na akútnu chorobu z ožiarenia bolo u 237 ľudí, pri 134 bola choroba potvrdená, z toho devätnásť zomrelo na jej priame následky. Ale pozor, to, čo vidíme na tých krutých strašných záberoch z nemocnice v treťom dieli seriálu, nie je tak úplne prejav choroby z ožiarenia, ale priame popáleniny od beta žiarenia. Veľmi komplikovali a často znemožnili liečenie ľudí s chorobou z ožiarenia. A obávam sa, že aj ľudia, ktorí to nakoniec prežili, ale tieto popáleniny mali, možno neostávali na svete radi… Popáleniny z beta žiarenia sú strašné. Oveľa horšie ako tepelné, pretože sa nehoja, stále nekrotizujú. V seriáli zdravotníci odháňajú tehotnú manželku popáleného hasiča. Boli zdravotníci a ľudia, čo prišli do styku s ožiareným, v ohrození? Dodržiavali prísne pravidlá, pretože úrovne radiácie, ktorú si so sebou pacienti priniesli, neboli nízke. Neboli však také, aby u zdravotníkov vyvolali priame poškodenia. A tie primitívne igelitové stany okolo nich tam neboli kvôli zdravotníkom, ale kvôli chorým. Prvá fáza choroby z ožiarenia sa vyznačuje veľmi zníženou imunitou a poruchami krvotvorby, takže pre takého človeka musíte urobiť karanténu, izolovať ho od okolitého prostredia. Hasič Ignatenko a jeho tehotná manželka majú svoje reálne predlohy. Foto – HBO Takže popáleniny okrem iného komplikovali situáciu aj v tom, že to boli otvorené rany, ktorými sa do tela s oslabenou imunitou dostávali mikróby a nečistoty? Áno. Tragédia tiež priniesla veľa poznatkov. Významnou postavou bol napríklad americký doktor Robert Gale, ktorý od mája pomáhal na 6. moskovskej klinike. V niekoľkých prípadoch pacientom v prvom štádiu choroby z ožiarenia vykonal transplantáciu kostnej drene, o ktorej sa dovtedy súdilo, že jediná pomáha. Bohužiaľ, nepomohla, a naopak situáciu zhoršila. Všetci operovaní zomreli. Znie to hrozne, ale bola to praktická skúška jednej medicínskej teórie, ukázalo sa, že omnoho lepšie fungujú karanténa a lieky na podporu imunity. Černobyľ odštartoval koniec režimu Od prvých dní boli odborníci a hlavné postavy likvidácie následkov pod dohľadom KGB. Keď ste tam boli v roku 1987, ten dohľad trval? Už nie. Černobyľ svojím spôsobom ak nie priamo odštartoval, tak veľmi podporil glasnosť. Niežeby tam KGB nefungovala, iste bol medzi účastníkmi niekto, kto o tom písal hlásenie, ale nepocítila som žiadne obmedzenia. Nadnesene sa vraví, že Černobyľ odštartoval koniec sovietskeho režimu. Mohol to byť aj pre samotného Gorbačova zlom v myslení? To už je divoká špekulácia. V seriáli vidno, ako to celé ťažko znáša, ale nakoniec zvolí nevyhnutnú cestu. Avšak nevieme, ako by ďalej reagovali, keby nebolo zrejmé, že haváriu pred Západom neutaja. Mimochodom, na prvom bloku v Černobyli došlo už v roku 1983 k nataveniu dvoch palivových kanálov a k úniku rádioaktivity, ale vietor fúkal na východ… Že k tejto udalosti došlo, sa verejnosť dozvedela až po Černobyli. Okrem toho, o podobnej udalosti s únikom rádioaktivity potom Legasov s fiktívnou vedkyňou Chomiukovovou hovorí, keď rozoberajú onen „pozitívny koeficient“. K nataveniu došlo o nejakých desať rokov skôr na leningradskej elektrárni. Michail Gorbačov v seriáli Černobyľ. Foto – HBO Fyzička Chomiukovová na to príde počas pátrania na vlastnú päsť a hovorí, že záznamy o tom sú z dokumentov vytrhané. Ale tie poznatky ich vedú k prvej úvahe, čo sa vlastne pred výbuchom stalo. Poďme si to teda vysvetliť. Čo sa stalo? Začnem tým pozitívnym dutinovým koeficientom reaktivity, ten je podstatný. Keď sa chladivo v reaktore, ktorý je chladený a moderovaný vodou, príliš ohreje, keď sa začnú robiť bublinky, a je teda na rozmedzí medzi vodou a parou, stráca už moderačnú (teda spomaľujúcu) schopnosť pre neutróny, ale v černobyľskom reaktore bol tým moderátorom grafit a ten pri bublinkách v chladive reakciu zrýchľuje a zintenzívňuje. Takže oni stlačili tlačidlo, aby činnosť reaktora zastavili, ale v tejto situácii už grafit rozbehol svoju sólo akciu a došlo k výbuchu? Nešťastná zhoda okolností. Po prvé: neskoro stlačili AZ5 (avarinnaja zaščita – havarijná poistka, pozn. red.). Riadiace tyče už nemali šancu dopadnúť až na spodnú úroveň, pretože tam zrejme došlo k tepelnému poškodeniu kanálov. Navyše, v seriáli to zaznieva tiež, vzhľadom na to, aký bol reaktor veľký, trvalo by riadiacim a havarijným tyčiam pomerne dlhú dobu, než by zhora, kam boli predtým vytiahnuté, keď reaktor frčal naplno, dosadli dole. Preto na sebe tieto kadmiovo-bórové tyče mali na koncoch také valčeky z grafitu, ktoré umožnili väčšiu dynamiku pri ceste kanálom. Ale nepočítali s tým pozitívnym koeficientom. Operátori nevedeli, že sa reaktor zachová takto. Spoliehali sa na AZ5, na svoju záchrannú brzdu. Nemali dosť informácií, aby si uvedomili, že v režime, do ktorého predtým reaktor priviedli, keď boli všetky tyče vytiahnuté až na hornú polohu – neskôr poviem prečo – a keď v tej chvíli odstavili reaktor, sa systém zachová tak, ako keby v aute namiesto na brzdu… … šliapli na plyn. To je tá zložitosť života. Oni nemali reaktor do tejto situácie vôbec dostať, ale stalo sa. Niesli potom ako nespravodlivosť, že ich reaktor zradil, ale on ich nezradil, zradili ich tí, čo im nepovedali: „Hej, ten reaktor sa nesmie prevádzkovať na nízkom výkone. Keď potom vytiahnete všetky regulačné tyče nahor, aby ste systém dostali rýchlo na vysoký výkon, dostanete ho do nestabilného stavu.“ Vráťme sa na začiatok. Z piatku na sobotu 26. apríla vykonávali test. Celé to bolo veľmi nešťastné. Ten test sa mal urobiť, keď sa reaktor uvádzal do prevádzky, lenže sa ponáhľalo… Aby sa splnil plán? A socialistický záväzok. Áno. Cieľom testu bolo vyskúšať, či je pri výpadku prúdu v elektrárni, než naskočia záložné diesle, možné aspoň základné bezpečnostné systémy zásobovať z dobehu turbíny. Test bol naplánovaný pomerne dobre, lenže čo sa stalo. Začali znižovať výkon reaktora, ktorý mal ísť do odstávky. Keď to bolo zhruba na polovičnom výkone, volal im dispečer kyjevskej prenosovej distribučnej sústavy, že výkon reaktora ešte niekoľko hodín potrebuje. Tak prerušili test. Na tom nebolo nič zlé, lenže to trvalo tak dlho, že sa medzitým vystriedala zmena. A tí už len rámcovo vedeli, čo sa od nich chce, ale s konkrétnymi detailmi predchádzajúceho priebehu oboznámení neboli. A potom urobil chybu operátor reaktora, ktorá by sama osebe nebola závažná. Nechal výkon reaktora spadnúť pod dvesto megawattov, čo je hranica, pod ktorou už mal byť reaktor odstavený, všade to mali napísané, lenže najmä Ďatlov trval na tom, že test musí byť dokončený. Preto prudko zdvihli výkon. Prakticky z nuly ho chceli dostať späť na výkon potrebný pre začatie testu, preto vytiahli tie riadiace tyče hore až príliš. Bola to kaskáda chýb. Keď potom začal výkon prudko narastať, stlačili „brzdu“. Grafit na koncoch tyčí to celé umocnil a buchlo to? Tak. Fukušima znamená Šťastný ostrov Porovnajme haváriu v Černobyli a potom v roku 2011 vo Fukušime, kde sa uvádza rovnaký stupeň problému – teda stupeň 7. Následky, najmä na ľudských životoch, neboli zďaleka také katastrofálne. V čom všetkom je rozdiel? Po prvé: iné reaktory – iný koncept. A hlavne dobre realizovaný takzvaný systém ochrany do hĺbky, nastavenie radu bariér, ktoré bránia úniku radiácie. V Černobyli – a všeobecne pri vojenských reaktoroch – sa o ochrane do hĺbky nedalo hovoriť. Pohľad na černobyľskú elektráreň. Foto – HBO Aj vo Fukušime však došlo k ľudským chybám, a dokonca aj k snahe niektoré skutočnosti zatajiť… a o totalitnej moci tu hovoriť nemôžeme. Ťažko sa to porovnáva, ale japonská spoločnosť je kultúrne veľmi odlišná, striktne hierarchicky vertikálne riadená, a to zohralo svoju úlohu. Tam sa nepredpokladá, že by sa zo spodnej úrovne povedalo, že je niečo zle. Aha. Tá elektráreň bola postavená veľmi dobre, vybavená najvyspelejšími technológiami, ale trošku podcenili matku prírodu. Všetky štáty, keď majú možnosť, stavajú elektrárne na brehu mora alebo veľkých riek. Kvôli jednoduchšiemu chladeniu? Tiež. A kvôli doprave komponentov, je to lacnejšie. Pobrežie Sanriki Sendai, čo je severovýchodné pobrežie ostrova Honšú, zažíva silné prílivové vlny, až štyridsať metrov, ale práve Fukušima nezažila za posledných štyristo rokov prílivovú vlnu vyššiu ako štyri metre, aj preto sa jej hovorí Fukušima, Šťastný ostrov. Až do cunami v roku 2004 v Tichomorí tu boli zábrany proti vlnám len štyri metre vysoké, potom ich navýšili, ale len na šesť metrov. Spätne vieme, že boli náznaky, že to je málo… To bol práve ten nesmelý nevypočutý hlas zospodu? Povedala by som, že áno. A vedenie sa rozhodlo do toho peniaze neinvestovať. Lenže v roku 2011 tam prišla vlna štrnásťmetrová. A spustilo to nečakanú katastrofu. V troch reaktoroch sa roztavilo skoro všetko palivo, ale pozor, dostávame sa k tomu: vďaka spomínanej ochrane do hĺbky bol únik zo všetkých troch reaktorov štvrtinový než z jedného černobyľského reaktora. Radiácia teda unikala, ale následky na životoch boli minimálne. Vďaka včasnej evakuácii? A to je zaujímavá debata. Následky ožiarenia – nula. Zomrelo niekoľko pracovníkov elektrárne, pretože na nich niečo spadlo a podobne, ale tá debata sa vedie o kolaterálnych, teda vedľajších úmrtiach. V dôsledku obrej evakuácie? Áno. Cunami samo osebe a radiačná situácia boli dôvody na veľkú evakuáciu, evakuovali sa teda aj nemocnice a domovy seniorov, ale podmienky boli také zložité, že nebolo možné sa náležite postarať o všetkých. Vo vzduchu visí otázka, či nebolo lepšie ich neevakuovať, tá radiačná situácia zase nebola taká tragická… lenže. To by som teda nechcela rozhodovať. Ja tiež nie. Tieto úmrtia ale boli. Len je otázka, do akej miery priamo súvisia s haváriou vo Fukušime. Bez jadra by sme sa uživili ťažko Vráťme sa k seriálu. Osobne ho nevnímam ako „proti jadru“, ale… On taký naozaj nie je… Počkajte, lenže ak ho tak „nevnímame“ my, neznamená to, že nie je veľa divákov, ktorí naň ukážu ako na argument proti jadrovej energetike. Podľa nich nám silno pripomína, že nie je dobré sa zahrávať s niečím, čo je také ničivé, hoci nám to prináša úžitok. A ten názor je relevantný. Pri niektorých skupinách ľudí to tak bezpochyby bude, štatisticky je v populácii okolo 20 percent ľudí, ktorí sa jadrovej energetiky výrazne boja, a dlhodobo sa to nemení. Na druhej strane 55 až 65 percent Čechov zastáva názor, že keď to s jadrovou energiou vlastne celkom dobre vieme, tak prečo by sme ju nepoužívali. Každá tretia žiarovka svieti na jadrový prúd. Neskáču od nadšenia, ale väčšina je jadru skôr viac či menej naklonená. Myslím, že seriál tento pragmatický priemer neovplyvní. Odporcovia Černobyľ aj tak stále pripomínajú, a to vrátane mýtov o deformovaných deťoch a podobne. Ľudia, ktorí trpia silnými obavami, budú možno po zhliadnutí trpieť o niečo viac, ale že by to malo výrazný efekt na zmenu nálad, to si nemyslím. Bez jadra by sme sa zatiaľ energeticky uživili len ťažko, ak nebude k dispozícii iný funkčný a efektívny zdroj. Nebudeme sa asi púšťať do debaty o energetickej budúcnosti Českej republiky, ale aj pri všetkých bezpečnostných opatreniach a zdokonaľovaní technológií môže k havárii dôjsť. To je jednoducho fakt, či už sme za, alebo proti. Iste. Keď budeme po svete prevádzkovať stovky jadrových blokov, k havárii zase niekde príde. Skôr či neskôr. Je to otázka pravdepodobnosti a tá nie je nulová. Ale otázkou je, ako to zvládneme. Nič nepomôže technologickému pokroku a rozvoju lepšie ako katastrofy, a hoci to znie cynicky, je to fakt. Vďaka Černobyľu a Fukušime sme zase oveľa ďalej. Jadrový priemysel a dozor majú dve základné úlohy. Stlačiť pravdepodobnosť, že sa niečo stane, tak nízko, ako sa to len dá. A druhá úloha: keby k tomu došlo, tak ochrániť ľudí a okolie elektrárne. A aj z histórie vieme, že sa to zvládnuť dá. Málokto si spomenie, že v roku 1979 došlo k obrovskému taveniu jadra v Three Mile Island v USA. Zostalo to bez následkov na okolí. Tam to zafungovalo neuveriteľne dobre. Napriek všetkým tým tragickým osudom, ktoré vidíme v dokumentoch aj v seriáli, má jadrová energetika vynikajúce bezpečnostné štatistiky. Ale áno, havárie pútajú pozornosť. Ponúka sa paralela s lietaním, nie? Štatisticky najbezpečnejšia preprava v pomere najazdených kilometrov a úmrtí, ale keď lietadlo spadne, je to zase istá smrť pre niekoľko stoviek ľudí… Pritom oveľa viac ľudí umrie na cestách, ale koľkí z nás si nesadnú do auta? A koľko ľudí vážne rieši, či nastúpia do lietadla? Tak funguje ľudský strach a je to prirodzené. Pred dvanástimi rokmi v našom rozhovore pre magazín Ona Dnes sme sa dostali k tomu, že vy sama máte rešpekt z röntgenu. Mimochodom, váš úrad sa práve kontrole röntgenov tiež venuje. Áno. Poškodenia zo zle nastavených röntgenov sú síce zriedkavé, ale sú. My z nich však strach nemáme, pretože nám ich odporučí lekár, podstúpime to pre svoje zdravie. To je v poriadku, nie je namieste mať strach z röntgenu, ak je používaný správne a ak je technicky v poriadku, ale je to stále rovnaké žiarenie ako v jadrovej elektrárni. Aby som dostala rovnakú dávku ako z jedného röntgenu pľúc, musela by som na plote dobre fungujúcej jadrovej elektrárne trpezlivo sedieť tak päť rokov, dňom i nocou. Máme mozog kromaňonca Spomínali ste nepresnosti, ktoré sú v seriáli na rozdiel od skutočnosti, ale aj po projekcii ste zopakovali, že sú to detaily, ktoré vôbec nie sú dôležité. Mám v okolí pár ľudí, ktorí hovoria, že je to škoda, že mix faktov a fikcie ich znervózňuje. Nevedia, čomu veriť, vravia, že by to bolo silnejšie, keby to bolo všetko naozaj správne. Nie je to dokument… Kamarátovi som odporučila dokumenty o Černobyli. „Lenže tie ma tak nebavia,“ odvetil. Tým nachytal sám seba, nie? No práve. Seriál musí pracovať s nejakou skratkou. Aj nejaké zdramatizovanie situácie by som odpustila. Dôležité je vyznenie, a to je jednoznačné proti svojvôli toho systému, proti utajovaniu, nedostatočnému informovaniu, atmosfére strachu. A propos, napríklad v dokumente Nultá hodina, ktorý je vynikajúci, som našla možno viac blbostí, než v tomto seriáli. Síce stále opakujeme, že ide hlavne o obraz toho, ako to fungovalo za Sovietskeho zväzu, ale zdá sa mi, že aj v demokracii politici často nepočúvajú odborníkov, keď majú rozhodovať o veciach, ktorým nerozumejú. Aj v demokracii sa skoro každý snaží vyviaznuť, keď je malér, niečo zamiesť pod koberec, niečo hodiť na niekoho iného, ​​vyvliecť sa zo zodpovednosti, postarať sa o to, aby sa nepríjemné informácie nedostali na verejnosť. To nie je nič, čo by sme nepoznali, však? Tiež som o tom premýšľala. A dospela som k úvahe, či je natoľko odlišné napríklad korporátne myslenie od toho, čo vidíme v seriáli Černobyľ. Máte pravdu, že ľudia sa správajú v princípe stále rovnako, ale demokratické usporiadanie má viac poistiek. Máme stále mozog kromaňonca, zažité vzorce správania a konania, ale demokracia dáva väčší priestor individuálnej odlišnosti. Totalitný režim chce mať všetkých rovnakých. V demokracii je to vaše rozhodnutie vrátane toho, kedy sa treba ozvať, keď sa mi niečo nezdá. No, len aby nám to vydržalo… Áno. Budeme robiť, čo budeme môcť, nie? Nestíham sa nudiť Šéfkou Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť ste dvadsať rokov, to je naozaj dlho. Baví vás to ešte? Inak by som to nerobila. Tu sa každý deň deje niečo iné, ani za dvadsať rokov som nestihla upadnúť do rutiny, naozaj. Áno, polovica vecí sú veci úradné, rozpočty, zmluvy, pracovné náplne, ale tá odborná polovica je taká rôznorodá, vôbec sa nestíham nudiť. Tej práci ste dali veľký kus osobného života. Pred rokmi sme sa o tom rozprávali, nemáte rodinu… Možno to s mojou prácou súvisí, ale možno nie. Možno by to dopadlo rovnako, keby som robila niečo iné. Viete, čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že veci sú tak, ako majú byť. Dana Drábová. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta Ste šťastná? Považujem sa za šťastnú, som spokojná so životom. Čoho sa bojíte? Teda okrem röntgenu! Ja sa nebojím. (smeje sa) A nič mi nenapadá. Snáď nie som psychopat. Tí sa vyznačujú tým, že nemajú strach. Nemať strach je totiž tiež hlúpe. Iste, sú okamihy, že sa niečoho bojím, ale so žiadnou úzkosťou si nelíham a nevstávam. Keď k niečomu dôjde, zľaknem sa väčšinou tri dni po akcii, až keď situáciu vyriešim. Ale áno, bojím sa veľkého vetra, aby mi neodniesol strechu na dome. Dana Drábová (57) Jadrová fyzička, od roku 1999 je predsedníčkou českého Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť. V 80. rokoch vyštudovala Fakultu jadrového a fyzikálneho inžinierstva ČVUT, má doktorát z jadrovej fyziky. V rokoch 1985 – 1995 pracovala v Centre hygieny žiarenia Inštitútu hygieny a epidemiológie, neskôr Štátneho zdravotného ústavu. Venuje sa aj popularizácii vedy.