Lenivo otváram oko, potom aj druhé. Snažím sa nahmatať budík, ktorého zvuk ma vytrhol z krásneho sna. Neviním ho za to, aj keď mi to tá potvora malá krpatá socialistická robí každé ráno. Neviem, čo by som robil bez neho. Keby som meškal tak, ako minulý týždeň, určite by ma za to niekto zabil. Následne by som bol otvoreným človekom. Viac, ako obyčajne, alebo ako je zdraviu prospešné. Nemotorne dávam budík tam, kde býval pravidelne. Kúsok od oka, na jemne šmykľavom povrchu. Vždy ma napadne geniálna myšlienka dať ho trochu inde. Premiestniť a každé ráno nezhodiť. Myšlienka je veľmi dobrá, ale spracovanie za veľa nestojí. Hlavný dôvod je ten, ktorý je s ľuďmi už tisíce rokov. Niekedy sa jednoducho nechce.



Raňajky, to je u mňa pár rožkov a niečo, čo sa nájde a neutečie pred mojimi rukami. Zablúdilo do mňa niečo, čo je podľa reklamy zdravý a chutný jogurt, no viac to pripomína sopel z mamuta. Na seba slušné oblečenie, na ktoré nadávam ako najpohanskejší pohan a mení mi náladu zo zlej na príšernú. Musím chodiť medzi ľuďmi slušne, aby som mohol neslušne poslať každého do niektorého telesného otvoru. Hlúpe pravidlá. Nemám čas sa nad tým zamýšľať. natlačím nohy do topánok, zabuchnem dvere a ako ťažký intelektuál sa zamýšľam, prečo nemám kľúče vo vrecku. Tie sú zavesené, úplne slušne a hneď pri dverách. Škoda len, že s opačnej strany. Pozriem na mobil, načerpám len tak zo vzduchoprázdna dvojlitrovku adrenalínu do krvého obehu a utekám, čo mi sily stačia.