03 - Zmena plánu

	„Anuxi, strážkyňa lesa. Štyri metre vysoký a sedem metrov dlhý biely vlk. Jej potomci sú o polovicu menší, no oveľa rýchlejší a mocnejší.“ prečítal starý čarodej Maleduk a spustil plachtu naspať na telo bielej príšery. Maleduk bol Vedmin učiteľ, u neho zložila čarodejnícke skúšky. Starec si sadol do koženého kresla a potiahol si z vodnej fajky položenej na stole. Vilan a Vedma stáli uprostred kruhovej miestnosti na vrchole čarodejovej veže. Pracovňa bola staršia ako jej majiteľ. Na oblých stenách boli police a na nich nekonečné rady kníh. Väčšina z nich bola pokrytá hrubou vrstvou prachu. Pod oknom stál dlhý stôl, celý zaplnený rôznymi čašami, skúmavkami, fľaštičkami a všelijakými nástrojmi.
	Čarodej ďalej čítal v hrubej knihe a popod šedivé fúzy vypúšťal farebný dym z fajky. Podupkával si nohou do rytmu, sem tam prikývol hlavou a očami neustále behal po riadkoch informácií. Po chvíli zabuchol knihu, čím rozvíril oblak prachu. „Je to veľmi starý beštiár, väčšina z tu opisovaných príšer už dávno vyhynula,“ spustil Maleduk rukou sa hrajúc so svojou dlhou bradou, „Nikde inde som nič podobné nenašiel, takže toto bude to najpresnejšie, čo vám môžem povedať. Je to potomok Anuxi, bielej strážkyne lesa. Veľkosť, farba srsti, zloženie kože, dva rady tesákov, všetko tomu nasvedčuje. Mal na sebe brnenie, takže bol ochočený, čo je zvláštne. Anuxi a jej potomci boli veľmi divoké tvory. Zabili všetko, čo nepochádzalo z lesa.“ Maleduk pohľad ich oboch prebodol. Potiahol si z fajky, vydýchol hustý dym priamo nad seba a vážnym hlasom dodal: „Anuxi zomrela vyše štyristo rokov dozadu, spolu so všetkými potomkami.“
	Vedma sa tvárila čoraz neistejšie. Táto posledná veta ju úplne zarazila. „Učiteľ,“ trochu zaskočeným hlasom prehovorila, „nikdy som o žiadnej strážkyni lesa nepočula. Ako je možné, že...“ „Ľudia ju zabili už vyše štyristo rokov dozadu,“ skočil jej Maleduk do reči, „preto som ťa o nej nič neučil. Sám som o nej nič nevedel. Mágia je moderná veda, veda budúcnosti. My kúzelníci sa nezaoberáme históriou, zaoberáme sa budúcnosťou. Snažíme sa ju vylepšiť. Preto sa neučíme o vyhynutých tvoroch, nemá to pre budúcnosť ľudstva žiadnu hodnotu.“ Obaja sa na chvíľu odmlčali. Čarodej znova otvoril knihu a začal v nej študovať. Vilan si prezeral zbierku lebiek na polici nad knihami. Žiadneho z tých tvorov nespoznal, okrem jedného. Presne v strede ležala ľudská lebka, no bola trochu zdeformovaná. Predné zuby mala asi dvakrát dlhšie, ako u normálneho človeka a boli špicaté.
	„Celkom ma to zarazilo.“ Maleduk začal znova rozprávať svojím pomalým, stareckým hlasom. „Neviem si to vysvetliť. Ako niekto mohol dokázať zdomácniť Anuxinho potomka, štyri storočia po ich vyhynutí? Nepáči sa mi to, bude v tom niečo veľmi zlé. Zdomácniť príšeru je jedna vec. Druidi a čarodejníci si bežne vychovajú ako domáceho miláčika fénixa, chyméru, či nejakého nebezpečného plaza. Ale ochočiť si dávno vyhynuté monštrum a terorizovať ním dediny a osady? To smrdí temnotou.“
	Maleduk im štedro zaplatil za telo i za brnenie. Plánoval ich podrobiť dôkladným skúmaniam a pokúsi sa nájsť odpovede na čo najviac otázok. Ale to ešte dlho potrvá. Karavána dedinčanov, s ktorou prišli do mesta sa už dávno rozpustila. Väčšina sa pobrala domov, niektorí ostali v meste na trhoch či v krčmách. Mesto bolo špinavé, ulice plné bordelu, smradu a bezdomovcov. Takto si to Vilan určite nepredstavoval.
	„Čo budeme robiť teraz?“ váhavo sa spýtal lovec pozerajúc Vedme do očí. Očný kontakt však nedokázal dlho udržať, v jej očiach bolo niečo zvláštne. Akoby boli úplne bez života. „Čo by sme asi robili?“ zachechtala sa, „Vrátime sa a rozdelíme si peniaze. Rovným dielom. „A potom? Čo budeme robiť potom?“ Vedma sa mu znova pozrela do očí. „Mne je jedno, čo budeš robiť. Kšeft sme dokončili, dostaneš zaplatené a viac ťa nepoznám. Každý si pôjde po svojom.“ Vilana takáto odpoveď veľmi nepotešila. Zarobil si takto celkom slušné peniaze, no tie mu nevydržia večne. A čo potom? O prácu lovca nikto nemá záujem. Na tejto strane pohoria je všetko inak. Každý sa živý svojou prácou, svojou pôdou. Divinu tu dokonca chránia, aby nevymrela. Kŕmia divokú zver, keď je v lesoch málo potravy. Jedno je isté - s lovením je koniec.
	Možno sa bude môcť pridať k Mordokovi a Samovi na ich potulkách svetom. Možno si nájde prácu niekde na dedine. Určite niekto bude potrebovať pomocníka. Cesta bola dlhá. Dlhá a nudná. Obaja sem tam prehodili pár slov, Vilan cítil z jej strany hlboký nezáujem. Tak sa snažil cestovať potichu a skôr myšlienkami unikal preč. Snažil sa myslieť na niečo pozitívne, no vždy skončil pri ťažkom súboji s beštiou, pri uhryznutých prstoch, pri alkohole.
	Už sa stmievalo, keď dorazili na námestie Malého Borku. Pred krčmou na schodoch sedel Mordok, opretý o stenu a trochu podgurážený.Keď ich zbadal prichádzať, pousmial sa. Čarodejka hneď vytiahla mešec a rozrátala jeho podiel. Vilan mu zatiaľ vysvetľoval, čo sa dozvedeli od majstra Maleduka. Paladín len nahnevane prikyvoval a pritakával. Očividne bol z toho pohoršený rovnako ako Vilan. Ako postupovalo jeho rozprávanie, presťahovali sa dnu do krčmy a objednali si po pive. Hostinský ani na sekundu nezaváhal a týchto veľkých dedinských hrdinov hneď obslúžil.
	Vedma sa zatiaľ pustila do rozprávania ich príbehu. Vôkol nej sa zbehla celá krčma a každý s napätím počúval jej prehnané reči. Každý, okrem Vilana a Mordoka. Tí sedeli pospolu na druhej strane hostinca za najmenším stolom. Vilan si pochutnával na syrovej polievke a Mordok mu popri tom rozprával, čo sa udialo. Hovoril mu o tom, ako sa snažil pomôcť priateľovi Samovi, no márne. Ten sa po pokusoch niekoľkých bylinkárov a šarlatánov vydal na cestu. Nikto nevedel kam zmizol, nič nepovedal, iba aby ho nehľadali. Vilana táto informácia zarazila a znepokojila. Hlavou sa mu hnalo množstvo pochmúrnych myšlienok, že pri tom skoro zabudol jesť.
	Keď Mordok skončil svoje rozprávanie o tom, ako je celá dedina hore nohami a všetci ich ospevujú, chopil sa slova Vilan. „Čo budeš robiť teraz?“ spýtal sa a pustil sa do pečeného kurčaťa, ktoré mu medzičasom priniesol hostinský. „Čo by som robil?“ usmial sa a potiahol si zo svojho džbánu piva. Pena z piva mu ostala pod nosom a vytvorila mu tak biele fúzy. Hneď si ju utrel do rukáva a pokračoval: „Vrátim sa do Elderichu za kráľom. Svoju prácu tu som dokončil, musím slúžiť ďalej. Kráľ ma potrebuje. Rovnako ma potrebuje i celé kráľovstvo, preto sa vrátim na front. Nemám vlastne ani inú možnosť, nie som predsa dezertér. Hneď ráno vyrážam na cestu.“ Lovca takáto odpoveď až tak veľmi nezaskočila. Počul, ako to chodilo v armáde, hlavne v časoch, keď sa bojovalo.
	Kráľovská armáda bola zvláštna a platili v nej zaujímavé pravidlá. Povinne sa chodilo iba na rok, či bola vojna alebo nie. A povinne chodili iba ľudia bez práce. Ak človek chcel, mohol ostať v armáde, mal to ako prácu. Mohol kedykoľvek odísť, pokiaľ sa nebojovalo. A boje sú mizerné, každému vždy išlo o krk. No i napriek tomu veľa vojakov ostávalo v armáde a s radosťou vyrážalo na bojisko riskovať svoj krk. Naozaj pozoruhodné.
	„Nechceš sa pridať?“ spýtal sa zrazu paladín, zatiaľ čo sa veľkou rukou hrabal vo vlasoch. „Myslíš do armády?“ Vilana táto otázka prekvapila. Nikdy sa nad tým nezamýšľal. „Áno, do armády. Vieš narábať s lukom celkom majstrovsky, dokážeš jazdiť na koni, krvi sa nebojíš. Dalo by sa povedať, že si pre armádu ako stvorený.“ Keď sa na to pozrel takto, dávalo to zmysel. Mal všetky predpoklady stať sa profesionálnym lukostrelcom. Mal by postarané o peniaze aj o život. Ale čo je to za život? „Porozmýšľam o tom.“ odpovedal. A povedal tak celkom úprimne, mal v pláne o tom rozmýšľať. Mordoka táto odpoveď uspokojila. S úsmevom si doprial ďalší glg žltej tekutiny. „Každopádne, tiež mám v pláne ísť do hlavného mesta,“ pokračoval Vilan, „určite tam mám lepšie šance zamestnať sa ako kdekoľvek inde. Myslíš, že by som sa mohol k tebe pridať? Dvom sa predsa len lepšie cestuje.“
	Večer strávili spolu a dopriali si celkom veľa piva. Vilan bol vyčerpaný a tak mu naozaj chutilo. Ráno ho zobudil buchot na dvere jeho izby. Slnečné lúče už presvecovali tenké záclony pred malým oknom. Oblečenie mal porozhadzované po zemi, rovnako aj batoh, luk, dýku a opasok. Nemal ani poňatia, ako sa dostal do postele. Nepamätal si toho veľa. Posledné, na čo si spomínal, bola Vedma. Sadala si k nim za stôl a rukou ho objímala nebezpečne nízko okolo pásu. Tam jeho spomienky končili. Hlava ho bolela ako už dávno nie. Žalúdok mu horel bolesťou a hoci bol hladný ako vlk, nemal chuť najbližšie hodiny jesť nič. Tackajúc sa dostal ku dverám. Kľúč bol v zámke, potočil ním a otvoril. Vonku stál Mordok iba v obyčajnej košeli, nohaviciach a sandáloch. Vyzeral, že prežíva niečo podobné ako Vilan - ťažké ráno.
	Slnko bolo už vysoko na obzore, keď im skrížil cestu sedliak na voze. Mohol mať štyridsať rokov, na hlave mal slamený klobúk a na sebe obyčajné roľnícke oblečenie. Boli asi desať minút cesty za rázcestím, ktoré rozdeľovalo cestu na polovicu. Pravou cestou sa šlo do dediny Ohron, naľavo zas ležal Bork. A rovno za nosom sa šlo do Prevozu, tam mali namierené. Viedla tadiaľ najrýchlejšia cesta do hlavného mesta Elderichu. „Ani tam nechoďte,“ zakričal na nich cudzinec, keď sa k nemu priblížili. „Môžte sa rovno otočiť, do Prevozu vás nepustia.“ Vilan aj Mordok zastavili svoje kone, Mordokovo brnenie, ktoré mal priviazané pri sedle zarachotilo. „Prečo by nás nepustili?“ neveriacky sa spýtal mohutný paladín a pohľadom si premeriaval cudzinca. Celú cestu sa mračil, asi od bolesti hlavy. Sedliak prežúval steblo trávy a hľadel na nich z tieňa svojho klobúka. „Nepustia nikoho, tak mi povedali. Včera v noci tam vypuklo povstanie alebo čo, banditi obsadili celú mesto. Bola to len otázka času. Veľkomožný kráľ banditom a zločincom dlho robil na priek, samé zákony a nariadenia. A teraz, v dobe vojny, sú všade stráže oslabené.“ „Takže tadiaľ neprejdeme,“ povedal Vilan. Bolo to skôr konštatovanie ako otázka. „Neprejdete, nepustia nikoho.“ odpovedal mu sedliak.
	„Musíme sa vrátiť, jediná cesta vedie cez Bork,“ vyhlásil Mordok a popohnal svojho koňa tou istou cestou, ktorou prišli. „Môžeme ísť loďou, to by bolo najrýchlejšie. Neďaleko Borku je prístav. Alebo pôjdeme normálne po ceste. Tak či tak, dnes to už nestihneme.“ Míňali jednu osadu za druhou. Väčšina z nich nemala ani meno, boli to len malé usadlosti s menej ako desiatimi domami. Takéto usadlosti mali svoje výhody. Keďže nemali ani základné zabezpečenie ako vodu, obchody či trhy, neplatili ani žiadne dane. Žili v spojení s prírodou a tak kráľovi odovzdávali podiel toho, čo si svojpomocne dopestovali. Takýto život by sa zdal byť nebezpečným. Žiadne kráľovské stráže, žiadne hradby ani palisády. No banditi a lúpežníci ich nechávali na pokoji. Takýto ľudia väčšinou vôbec nič nevlastnili, nemali ich teda ani o čo okradnúť.
	Pred brány Borku dorazili už pri západe slnka. Dnu ich pustili bez problémov, Mordok mal priepustku na zbrane a Vilana potom už nekontrolovali. Trocha ho zarazila veľkosť tohto mesta. Všetky dediny a mestá navôkol boli oveľa menšie, s výnimkou hlavného mesta. Okolo hradieb bola dokonca vodná priekopa. Takúto úroveň ochrany nemali ani v Eldrichu. Neskôr sa Vilan dozvedel, že to všetko má svoje opodstatnenie. V Borku bolo veľa dôležitých budov, začínajúc bankami cez mincovne až po najväčšiu zbrojnicu v kráľovstve. Kedysi dávno bol Bork hlavným mestom štátu. Potom ľudia vybudovali Eldrich, ktorý má oveľa strategickejšiu pozíciu a umiestnenie a kráľovská rodina sa presťahovala tam.
	Nocľah si našli úplne bez problémov. Zahli do prvej krčmy, ktorú našli. „U zmoknutého psa“ bola celkom slušne zariadená hospoda. V prednej časti sa nachádzalo zo desať stolov, ktoré boli všetky obsadené pijanmi a hráčmi kariet. Väčšina zákazníkov bola celkom mladá, okolo dvadsať rokov. Pri bare sedela partia starších chlapov, ktorí sŕkali pálenku ako o preteky. Zadná časť krčmy oddelená stenou bola jedáleň. Tá bola teraz celkom prázdna. Vilan si sadol za najbližší stôl a Mordok sa uhniezdil oproti nemu. Mordok vybral jedlo - tri druhy rýb, každú na iný spôsob. „Sme v prístavnom meste, ryby tu sú čerstvé a vedia ich aj dobre pripraviť,“ vysvetľoval svoju voľbu paladín. Opica síce už Vilana prešla, no rád by si po dlhej dobe dal niečo kyslé, tak nenamietal. O chvíľu im priniesli opekané sardinky, duseného lososa a sleďa na kyslo. K tomu všetkému zemiaky a chlieb. Netrvalo dlho a taniere boli prázdne, zato žalúdky plné. Chvíľu ešte sedeli a pofukovali, potom sa pridali do spoločnosti v prednej časti krčmy.
	Hlavnou témou každého rozhovoru bolo povstanie v Prevoze. „Stovka mŕtvych kráľovských stráži!“ „Všetkých mužov zavreli do lochu!“ „Starostu aj s radou popravili!“ ozývalo sa zo všetkých strán. Všetkému sa veriť nedalo, boli to skôr klebety ako informácie. Snáď sa to dá všetko čím skôr do poriadku, pomyslel si Vilan. Hostinský im priniesol pivo. Chutilo hrozne, bolo sladké a trpké, asi preto tu bolo toľko mládeže. Vilan pivo ani nedopil, nechal ho na bare a šiel do svojej prenajatej izby spať. Zajtra ráno ich čaká cesta, snáď plavba.